Autorský doku-portrét ako snaha ukázať dve strany jednej mince

Martin Palúch citlivě a důkladně analyzuje dílo Marka Mackoviče s titulem Okhwan na ceste za slobodou, o Korejci, který procestoval svět na kole.
01.09.2016 - Martin Palúch

„Projekt mladého režiséra Mareka Mackoviča sa stal známym dlho pred dokončením, keď jeho zábery nakrútené s Okhwanom 24. júla 2010 v Nepále použil režisér Kevin Macdonald, ocenený Oscarom, v projekte Ridleyho Scotta Life in Day, ktorý bol uvedený na prestížnom Sundance Film Festivale 2011.“
(zdroj ASFK)

Debutujúci slovenský režisér Marek Mackovič v priebehu  siedmych rokov (2009-2016) nakrúcal netradičný doku-portrét Okhwan na ceste za slobodou (2016) o „mníchovi na bicykli“ - Kórejčanovi Okhwanovi Yoonovi. Režisér filmu bol zároveň autorom námetu, scenára i strihačom.

Portrét tvoria dve komplementárne roviny. Duchovný rozmer osobnosti, reprezentujúci pomyselný ponor do vnútra protagonistu, skúma Mackovič v dlhom časovom období a v dokumente ho zastupujú hĺbavé vyjadrenia muža, ktorý na svojej púti dosiahol vysokú mieru sebapoznania. Vonkajší, občiansky rozmer osobnosti, môžeme najlepšie vnímať cez sériu dokumentárnych čŕt, nakrútených samostatne a čiastkovo. Vznikali na rôznych miestach zemegule počas zachytávania Okhwanových dobrodružstiev na bicykli. Týkajú sa momentov, v ktorých Okhwan prežíva chvíle samoty pútnika alebo náhodne komunikuje s ľuďmi. Tieto situácie zároveň reprezentujú pohľad bežných ľudí na Okhwana zvonku, videného z perspektívy nezaujatých pozorovateľov. Mackovič obidve roviny, vnútornú i vonkajšiu, v logickej miere dômyselne prelína. Len postupným spoznávaním obidvoch totiž môže divák pochopiť škálu pocitov a myšlienok muža na bicykli a akceptovať jeho stupňujúcu sa mieru dobrovoľnej askézy, odriekania a sebaobetovania, ktorými sa snaží naplniť jeden veľký sen – znovu zjednotenie Severnej a Južnej Kórey.

Vzhľadom na okolnosti dokumentácie, Okhwan precestoval na bicykli za vyše desať rokov cez dvesto krajín sveta, Mackovič na bežné peripetie cestovateľa, napríklad s vízami pri prekračovaní hraníc, vedome rezignuje. Účelne si vypomáha obrazom-diagramom, na ktorom je mapa zemegule pokrytá fotografiami, ktoré vznikli počas Okhwanových ciest. Režisérov záujem sa totiž sústredí najmä na zachytenie pocitov, myšlienok a situácií v snahe priblížiť divákom vyššie spomínané roviny. Duchovný rozmer osobnosti netradičného cestovateľa ho zaujíma rovnako intenzívne ako jeho cesta za snom a slobodou.


 

V priebehu nakrúcania používa všetky dostupné metódy filmovania. Observačnú metódu, iniciáciu - pri rozhovoroch s Okhwanom na vybrané témy, napríklad počas nočnej návštevy kaderníctva, ďalej používa archívne materiály z detstva, aby prepojil minulosť so súčasnosťou, na ktorých malý Okhwan krúti pedálom od bicykla ako na pomyselnom modlitebnom mlynčeku. Občiansky motív jeho konania zastupujú archívne zábery z emocionálne vypätých a sporadických stretnutí príbuzných z rozdelenej Kórey. Množstvo záberov vzniklo s použitím miniatúrnych GoPro kamier zavesených na ráme bicykla, inokedy na zvýraznenie atmosféry situácie použije ručnú kameru, častokrát obraz doplní komentárom protagonistu znejúcim z voiceoveru. Niekoľkokrát si réžia vypomôže spomalenými zábermi. Hlavným kameramanom dokumentu bol Martin Štrba, ktorý výrazne prispel k zaujímavým kameramanským riešeniam pri nakrúcaní jednotlivých scén tak, aby variabilita snímania a pohľadov bola naozaj pestrá a rôznorodá, čo prispelo k zdynamizovaniu obrazovej skladby dokumentu.

Výrazným motívom filmu je téma askézy v zmysle prekonávania samého seba, duchovná reflexia, obrazy-afekty na úkor efektných obrázkov z ciest. Z priebehu deja sa postupne dozvedáme, že Okhwanov príbeh v niečom silne pripomína veľké osudy svätých. Jedného dňa sa rozhodol, že nebude strácať čas malichernosťami svetského života. Opustil dobre rozbehnutú kariéru úspešného podnikateľa a vydal sa na vyše desaťročnú púť za slobodou a sebapoznaním. V prípade protagonistu pritom nejde o mnícha v pravom zmysle slova pretože Okhwan v celom filme nikdy explicitne o náboženstve nehovorí. Nejde ani o pustovníka, pretože sa na svojich cestách často stretáva a živo komunikuje s ľuďmi rôznych rás a náboženstiev. Ide o pútnika, pričom jeho púť za slobodou nesie, formou individuálneho podriadenia sa osobne stanoveným pravidlám odriekania, znaky rehole. Aby Okhwan dosiahol svoj cieľ, priblížil sa k pochopeniu zmyslu bytia a naplnil veľký sen o znovu zjednotení Kórey, zvolí si v procese presviedčania ostatných cestu seba-obety. Nie je turista, ale mierový aktivista. Pre svoj veľký sen a vieru, že presvedčí politikov, je ochotný obetovať vlastné telo i zdravie. Jeho odhodlanie pre konečný cieľ pritom jasne implikuje východnú tradíciu odchodu z domova s cieľom dosiahnutia slobody, sebapoznania a možno aj osvietenia.

Zaujímavým prvkom v celku dokumentu sú inscenované dokrútky, ktoré súvisia s Okhwanovou fantáziou. Režisér ich funkčne využíva, ale nejde pritom o inscenačnú metódu v zmysle ako ju častokrát poznáme z filmov „Generácie 90“. Subjektívne rozhodnutie tvorcov zaradiť do tela autorského dokumentu tieto zábery skôr súvisí s ich snahou podčiarknuť niektoré, z dramaturgického hľadiska, rozhodujúce okamihy vo filme. Dramaturgia totiž v konečnom zostrihu využíva, že Okhwan počas jeho individuálneho zápasu so sebou a v boji za zjednotenie Kórey svoje utrpenie s fanatickým odhodlaním flagelanta freneticky stupňuje. Keď hovorí, že pri jazde na bicykli prežíva pocity letu, akoby sa vznášal nad zemou, Mackovič tento pocit slobody dokresľuje leteckým záberom nad členitým hrebeňom pohoria. Inokedy použije záber, v ktorom Okhwan počas jazdy na bicykli robí efektnú lastovičku. Okhwanovo rozhodnutie odhodiť sedadlo od bicykla do rieky, a tým vystupňovať telesné utrpenie, v záujme sna a pre pritiahnutie pozornosti apatického okolia, neváha Mackovič pre väčšiu zrozumiteľnosť podčiarknuť podvodným záberom, v ktorom sedadlo pomaly zosadá na riečne dno. V momentoch, keď počas hladovky Okhwan na parlamentnom námestí v Londýne trpí štyridsiaty deň v stane, režisér zaradí do rozprávania koláž prelínajúcich sa záberov evokujúcich náladu snenia alebo blúznenia.

Pohľady okolia na Okhwanove počínanie reprezentujú reakcie tých, ktorí nepoznajú jeho motivácie, názory, ani minulosť či vnútorné odhodlanie. Pripadá im ako čudák či blázon. Vo svete plnom atrakcií pôsobí ako jedna z nich. Z pohľadu Okhwana to však môže byť práve naopak. On sa zastavil a zamyslel, kým podstatná väčšina ľudí okolo neho svojou nečinnosťou prispieva k problémom vo svete. Policajti v USA sa čudujú, kto mu len mohol ukradnúť doškriabaný bicykel bez sedadla. Keď ho nájdu a vrátia, nenútene žartujú, že po sedadle ešte stále pátrajú.


 

Mackovič naše hodnotenie Okhwanovho snaženia priebežne usmerňuje. A to tým, že nám dáva výhodu dozvedieť sa viac o jeho vnútornej filozofii, ktorá sa opiera o východnú tradíciu budhistického pohľadu na svet. I keď v celom filme nepadne o tejto filozofii ani zmienka, z vyjadrení protagonistu nepriamo cítime vplyv tohto smeru na jeho pohľad na svet. Okhwana totiž zaujíma najmä prežívanie prítomného okamihu a ovládnutie vlastnej mysle. O vedomej kontrole vnímania a pocitov otvorene rozpráva. Naučil sa prekonávať bolesť a utrpenie. Počas hladovky sa ospravedlňuje svojmu telu, že ho trýzni, so slovami, že je to iba odev pre dušu. Z budhistickým nadhľadom odpovedá režisérovi na otázky týkajúce sa pocitov samoty, rodiny, šťastia a smútku. Priznáva, že šťastie a smútok sú stranami jednej mince. Vnútorne je šťastný, a keď príde smútok, vníma ho ako jeden z pocitov, ktoré sa objavujú v mysli náhodne ako keď jedna morská vlna strieda ďalšiu.

Výrazným symbolom pominuteľnosti je v Okhwanovom chápaní fyzická smrť. Kladie si otázku o pominuteľnosti všetkých foriem a sám seba sa pýta či je pripravený na smrť. Existuje predsa toľko rôznych foriem fyzickej smrti. Ako hovorí, všetci sa rodíme rovnako, z lona matky, ale spôsobov odchodu z tohto sveta existuje strašne veľa. Sám seba sa pýta: „Dokážem ich všetky zniesť?“ Mackovič motív pominuteľnosti foriem obrazovo demonštruje. Keď Okhwan napíše do piesku na brehu mora slogan - „Unify Korea“ - réžia počká kým ho zmije prvá vlna prílivu. Podobne ako keď budhistickí mnísi symbolicky na znak pominuteľnosti rozsypú zdĺhavo vytváraný dokonalý obrazec pieskovej mandaly. Na inom mieste Okhwan uprene sleduje kremáciu ľudskej mŕtvoly na brehu rieky v Indii, pričom kamera klišéovito sníma stúpajúci dym a jeho rozptýlenie sa v ovzduší. V podobnom duchu asociácií v nadväznosti na filozofiu budhizmu môžeme vnímať aj koleso od bicykla, či známe ruské koleso v Londýne, ktoré nepriamo odkazujú na plynutie času i na zastavenie a vystúpenie z roztočeného „kolesa života“, na zbavenie sa utrpenia a dosiahnutie osvietenia. Ide o základný pilier budhistickej filozofie a hlavný cieľ jej praxe.

Príznakovým obrazom konca jednej etapy života Okhwana Yoona a začiatkom novej je záver doku-portrétu. Po návrate domov nerozlišuje jeho vnímanie podstatný rozdiel medzi tým či je vo vlastnej krajine alebo v cudzej.

Ostrihá a upraví si strapaté vlasy, zamení bdelý život za sen, v ktorom žije väčšina smrteľníkov, a rozhodne sa kandidovať do parlamentu. Neúspešne.




   poslední blogy:
Kalašnikov a technologie emocíJak blízko se ve videích natočených z jedoucích aut a posbíraných na Youtube ocitá vedle sebe spektakulárnost a destrukce? Také o tom uvažuje ve svém dalším blogu filmový publicista Janis Prášil, když rozebírá dokumentární esej Dmitrije Kalašnikova The Road Movie. Snímek z roku 2016 uvádí 27. května pražský Světozor v rámci cyklu Dokumentární pondělí.16.05.2019 - Janis Prášil
Život ve škatulkáchDokumentaristka Tereza Reichová uvažuje ve svém dalším blogu o tom, čeho všeho by dokumentaristé mohli dosáhnout, kdyby vyšli ze svých filmařských škatulek a sociálních či profesních bublin.09.05.2019 - Tereza Reichová
Autoři všedního dneJan Gogola ml. ve své další blogogo uvažuje o dvou dokumentech, které nedávno zvítězily na zlínském festivalu REC FEST, a dává je do souvislosti s myšlenkami slavné Pirandellovy hry Šest postav hledá autora. Je princip inscenace součástí naší přirozenosti?02.05.2019 - Jan Gogola ml.
Dostat se lidem pod kůžiPetr Fischer ve svém prvním blogu pro dok.revue uvažuje o situacích, kdy se publicistika stává uměním, protože „nechává pocítit něco dávno necítěného“.25.04.2019 - Petr Fischer
Makeři, hipsteři a nová městská elitaAndrea Průchová Hrůzová uvažuje ve svém blogu nad knihou Amandy Wasielewski Made in Brooklyn: Artists, Hipsters, Makers, Gentrifiers. Jak se mění kultura velkých měst v souvislosti s gentrifikací? A dají se podobné proměny pozorovat i v Praze? 18.04.2019 - Andrea Průchová Hrůzová
Spor o umění aneb Když média bavíMediální analytik Milan Kruml přibližuje žabomyší spory rakovnických zastupitelů o novou sochu Sisyfa, která by od letošního léta měla stát v Rakovníku. O místní „kauze“ vtipně informoval i rakovnický týdeník Raport. A pak prý že z novin už zmizel humor!11.04.2019 - Milan Kruml
O dokumentech a paradoxech na Prix Bohemia Radio 2019Andrea Hanáčková ve svém blogu rekapituluje nejlepší audio dokumenty na letošním 35. ročníku festivalu rozhlasové tvorby Prix Bohemia Radio a uvažuje o paradoxu, proč Český rozhlas letošní vítězný dokument neodvysílal.04.04.2019 - Andrea Hanáčková
Od aktivismu k politice a zpětJanis Prášil uvažuje nad novým dokumentem Víta Janečka a Zuzany Piussi s názvem Obléhání města, který podle něj překračuje rozměr protikapitalistické agitky a poodkrývá novou rovinu boje občanů s jejich vlastními zástupci.28.03.2019 - Janis Prášil
O filmové režii aneb Český lev dokumentárníProducent Radim Procházka se zamýšlí nad možností rovného boje o Českého lva za režii pro tvůrce hraných a dokumentárních filmů.26.03.2019 - Radim Procházka
Matematika zločinu a veřejné službyAndrea Hanáčková reflektuje první český non-fikční podcast a důvody, proč ho nechce odvysílat zadavatel – Český rozhlas Plus.28.02.2019 - Andrea Hanáčková