Nespoznaný – bulvár alebo citlivý portrét?

Bouřlivé diskuze vyvolal slovenský film Nespoznaný o životě Richarda Müllera. Mária Ferenčuhová však Remův film obhajuje a srovnává jej s Cooltúrou, jež Nespoznanému předcházela.

Priznám sa, že po dokumentárnych filmoch Mira Rema Pohoda (2011) a Cooltúra (2016), ktoré som videla len celkom nedávno, som sa do kina na projekciu jeho posledného filmu, portrétu Richarda Müllera Nespoznaný (2016), chystala viac s obavami než s očakávaním.

„Zakázaná“ Cooltúra, ktorá nedávno „záhadne“ unikla na internet a šírila sa ako vírus sociálnymi sieťami, totiž ponúkla reduktívny a vulgárny obraz Slovenska ako kabinetu kuriozít pre degenerovaných chudákov, kde je „kultúra“ definovaná predovšetkým ako panoptikum tých najbizarnejších alebo najprimitívnejších javov – od pitia alkoholu, cez súťaž v kopaní hrobov, prízemné podoby ľudových tradícií, smerácke oslavy MDŽ, automobilové preteky, pochybné castingy a módne prehliadky, až po zákulisie reality shows, koncerty „nestarnúcich“ šlágristov alebo deathmetalových kapiel, prípadne filozofovanie populárnych hiphoperov či recitačné súťaže pre starších a pokročilých.

Remo v Cooltúre siahol po viditeľných a nepochybne aj alarmujúcich symptómoch súčasnosti, no urobil to bez akéhokoľvek analytického presahu i bez jasného posolstva. Namiesto toho, aby bol jeho film audiovizuálnou obžalobou systému, ktorý takéto podoby „kultúry“ umožňuje či priamo produkuje, sa vlastne stal urážkou dobrého vkusu, paródiou na kritické myslenie a zároveň výsmechom aktérov skutočného kultúrneho diania, ktoré vo filme nevidíme, aj keď kdesi na okraji či celkom mimo záujmu masových médií (ale aj samotného Rema) stále tvrdohlavo a potichu existuje.

Búrlivá diskusia1), ktorá sa v médiách a na sociálnych sieťach rozpútala po premiére filmu Nespoznaný, môže vyvolávať dojem, že Miro Remo aj vo svojom najnovšom filme pokračuje v spôsobe snímania, aký charakterizuje Cooltúru.

Niet však väčšieho omylu! Kým Cooltúre chýbal dramaturgický rámec, koncepcia aj zreteľný odkaz, Nespoznaný je hlbokým, komplexným a zrelým filmom, ktorý dokazuje, že Miro Remo dokáže spracovať aj mimoriadne ambivalentnú a citlivú tému, ak k nej pristúpi empaticky.

Jeho Nespoznaný nie je životopisným, ani fanúšikovským filmom, aké sa v slovenských kinách objavujú v posledných dvoch rokoch. Nie to film-pocta, ako to bolo v prípade úspešného dokumentárneho filmu 38 (2014) o Pavlovi Demitrovi, a nie je to ani pseudokontroverzný konštrukt ako Rytmus – sídliskový sen (2015). Nespoznaný je portrét človeka, ktorý je nespochybniteľnou legendou česko-slovenskej hudobnej scény, a zároveň portrét človeka trpiaceho bipolárnou poruchou, aká postihuje mnohých tvorivých ľudí. Do istej miery je to aj portrét tejto choroby, jej prejavov a liečby. No a v neposlednom rade je to film, ktorý možno čítať ako metaforu o uväznenosti jedinca v systéme, nielen v systéme šoubiznisu, ale v systéme akejkoľvek práce a pláce, teda v ekonomickej a existenčnej mašinérii, v ktorej väzíme takmer všetci, či už tým, že si vezmeme hypotéku, porodíme deti alebo skrátka len chceme zabezpečiť seba i našich blízkych.

Na jeden celovečerný film to vôbec nie je málo.

Tváre a podoby Richarda Müllera

Remo konštruuje obraz Richarda Müllera na princípe kontrastu – medzi vtedy a dnes, medzi manickou tvorivou fázou a súčasným stavom utlmeným silnými liekmi, ktoré hudobníka spomaľujú, pripravujú o kreativitu, no podistým aj držia pri živote. Vytvára obraz človeka, ktorý svojou prácou i životným štýlom napĺňa mnohé (stereotypné) predstavy o rockovej hviezde, ale aj človeka citlivého, nadšeného, nežného, šialeného, treštiaceho, zaľúbeného či trpiaceho. Remo teda Richarda Müllera vykresľuje ako skutočnú star s lifestylom, ktorý je z dlhodobého hľadiska neudržateľný či doslova zničujúci. No ukazuje aj to, že podobne zničujúca môže byť aj liečba, hoci jej cieľom je práve psychická „normalizácia“. Müllera vtedy vidíme spomaleného, úzkostného alebo nekonečne osamelého v hlučnom dave spolupracovníkov, manažérov a blízkych,  ktorí ho potrebujú výkonného a funkčného, lebo jedine tak bude prinášať zisk sebe aj im.

Miro Remo nakrúcal v konkrétnom, síce pomerne dlhom, no stále obmedzenom čase. Zachytil tak jednu etapu v hudobníkovom živote a aby nešlo o jednostrunný portrét, obohatil ho aj o línie z minulosti. Pravdepodobne z estetických, ale možno aj z koncepčných dôvodov do filmu vložil výlučne materiály zo súkromného archívu Richarda Müllera. Tým vznikol akýsi filmový dvojhlas, kde o sebe (v prvej osobe) vypovedá sám Müller a kde ho zároveň (v tretej osobe, prípadne zdanlivo v prvej osobe prostredníctvom go-pro kamery umiestnenej na Müllerovej hlave) sníma niekto iný. Metóda kontrastu tak naznačuje nielen dva póly  Müllerovej choroby, ale aj rozdiel medzi aktívnym, subjektívnym „ja“ a objektivizovaným, trochu zvecneným „on“.

No a v neposlednom rade metóda kontrastu nastoľuje aj tú najočividnejšiu polaritu – protiklad medzi „vtedy“ a „teraz“, medzi „bolo“ a „je“.  Úskalím tohto kontrastu však je, že pri ňom máme  tendenciu zabúdať, že „vtedy a teraz“ nie sú počiatok a finálny stav, ale obyčajné fázy. To si veľmi dobre uvedomuje aj Miro Remo a preto premenlivosť, tekutosť obrazu svojho protagonistu naznačí aspoň záverečným titulkom, v ktorom spomenie, že Richard Müller s kapelou Fragile odohral nadštandardne veľké množstvo koncertov a schudol pri tom 50 kg.

Portrét prostredia

Veľmi silným motívom filmu Nespoznaný je rozkrytie spletenca vzťahov a vzájomných závislostí v systéme šoubiznisu. Druhou najdôležitejšou figúrou filmu je Müllerov manažér Adnan Hamzić, ktorý vystupuje nielen v pozícii organizátora práce, mediátora či produkčného, ale zastáva aj rolu Müllerovej zdravotnej sestry či fyzickej a morálnej podpory. Manažér je Müllerovi prakticky stále nablízku. Spolu s členmi vokálnej kapely Fragile je doslova jeho pracovnou rodinou. Jedným dychom však možno povedať aj to, že hudobník je hlavným živiteľom tejto „rodiny“, a zároveň – vulgárne povedané – aj jej dojnou kravou. Vzájomná závislosť, v ktorej sú pevne prepletené priateľstvo, láska, starostlivosť a biznis, sa už zreteľnejšie hádam ani nedá ukázať.

Napriek tomu, že takéto nasvietenie šoubiznisu nie je nevyhnutne lichotivé, nemyslím si, že by Miro Remo odhaľoval charakter týchto vzťahov cielene s úsilím posudzovať alebo kritizovať ich – akurát ich pri skúmavom pohľade na Richarda Müllera nemohol prehliadnuť. Zároveň mi je jasné, že obnaženie tejto vzťahovej spleti môže byť vnímané ako zásah do citlivého miesta všetkých zúčastnených a že právom otvára debatu o tom, kde sa nachádza hranica, za ktorú by už dokumentarista nemal ísť. Remo skutočne korčuľuje na tenučkom ľade, najmä ak si uvedomíme, že film bol prakticky okamžite po premiére obostretý množstvom povrchných a zjednodušujúcich interpretácií.

Vykladať si Remov film ako kritiku „zlého šoubiznisu“, ktorý ničí a vyciciava „dobrého umelca“, čo potrebuje už len kľud, by však bolo nielen zjednodušené, ale aj chybné. Removi sa totiž podarilo majstrovsky ukázať práve vyrovnanosť tohto vzťahového spletenca, kde je Müller stále tým najdôležitejším a aj napriek drsnej medikamentóznej liečbe, ktorá ho tlmila, veľmi pevným ohnivkom. Sám je na šoubiznise závislý, no táto jeho závislosť sa štiepi vo dvoje: na jednej strane stojí potreba finačného zabezpečenia a vôľa koncertovať, pretože práve koncerty a už hotové skladby generujú najväčší zisk, a na druhej strane zase stojí bytostná potreba slobodne, nezávislo tvoriť, písať nové a nové skladby, ktorá sa však spája s deštruktívnym spôsobom života a ohrozuje šoubiznisovú rutinu (teda aj zisk), takže ju treba utlmiť.

Práve tento bludný kruh tvorivosti, výkonu, únavy, tento kruh potrieb, nutností a závislosti dáva Removmu filmu naliehavý existenciálny presah. A to aj napriek tomu, že celý film je vlastne len sériou vybraných  „momentiek“, ktoré však nie sú, na rozdiel od momentiek v Cooltúre, prvoplánovo a hrubo pospájané, ale vnímavo poskladané do pôsobivej, miestami dojímavej mozaiky.


1)  http://www.pluska.sk/soubiznis/domaci-soubiznis/kontroverzny-dokument-mullerovi-vyvolal-vojnu-spevakova-partnerka-zuri-filmarov-znicili-ste-mu-zivot.html

http://www.cas.sk/clanok/477640/mullerova-partnerka-vanda-zuri-kvoli-filmu-o-risovi-obrovsky-skandal/





další blogy autora:

Choroba, tvár, krajina – 5. októberMária Ferenčuhová svůj první letošní blog věnovala filmu slovenského kameramana Martina Kollára 5. október, který má svoji premiéru na Mezinárodním filmovém festivalu v Rotterrdamu.28.01.2016 - Mária Ferenčuhová
Kríza filmového komentára vo filme GardaIvan Ostrochovský svým filmem Garda pobouřil nejen slovenské historiky a dostal se tak do nepříliš bezpečné pozice. Jak z této krize ven a zda se v ní Garda ocitla oprávněně, píše ve svém blogu Mária Ferenčuhová.23.07.2015 - Mária Ferenčuhová
Tak ďaleko, tak blízko... ale ako vlastne?Strukturální analýza nového celovečerního dokumentu Jara Vojteka14.05.2015 - Mária Ferenčuhová
Rozpomínanie sa a spomínanie.
Slovenské dokumentárne filmy s terapeutickým účinkom
Jak se současné slovenské dokumenty vyrovnávají s minulostí? Má ponor do hlubin minulosti i terapeutický rozměr? A kde začíná obrušování hran? I o tom je nový blog Márii Ferenčuhové.05.03.2015 - Mária Ferenčuhová

O čom hovoríme, keď hovoríme (a robíme filmy) o dejináchNárod v dokumentu, aneb co o dokumentární reflexi slovenského „já“ prozrazuje srovnání Křehké identity Zuzany Piussi a Ve stínu krále Svatopluka Jakuba Julényho11.12.2014 - Mária Ferenčuhová
O číslach, viditeľnosti a Audiovizuálnom fondeMária Ferenčuhová se bude v prostoru dok.blogu pravidelně věnovat slovenskému dokumentu. Ve svém prvním příspěvku hodnotí, k jakým výsledkům vedla zvýšená finanční podpora dokumentární tvorby v posledních pěti letech.09.10.2014 - Mária Ferenčuhová

   poslední blogy:
Velkofilmy z archivůFilmový publicista Tomáš Stejskal si ve svém blogu klade otázku, zda mohou současné dokumentární hity jako Apollo 11 či Diego Maradona změnit vnímání dokumentů.19.09.2019 - Tomáš Stejskal
„Zvuková špína“ aneb Dokumentární cesta Terezy RekovéAndrea Hanáčková ve svém blogu nahlíží cestu, kterou za poslední roky urazila autorka dvou desítek rozhlasových dokumentů Tereza Reková. Stále úspěšněji se prosazuje v zahraničí – pracovala například na produkci auditivního festivalu v Irsku, nyní chystá dokument pro BBC. Za tímto úspěchem však stojí i to, že čeští tvůrci audiodokumentů o své místo v Evropě usilují dlouhodobě a stále úspěšněji.05.09.2019 - Andrea Hanáčková
Jak je důležité míti MarhoulaProducent Radim Procházka uvažuje o tom, co dnes znamená dostat se do hlavní soutěže prestižního filmového festivalu, jako se to nyní podařilo Václavu Marhoulovi s filmem Nabarvené ptáče na právě probíhajícím Mezinárodním filmovém festivalu v Benátkách. Jaké filmy mají dnes úspěch na předních festivalech a co za tímto úspěchem stojí? Je to originalita, nebo znalost prostředí a trendů?29.08.2019 - Radim Procházka
Hrát si s genderemHerní badatelka Helena Bendová ve svém blogu uvažuje nad tím, jak jsou ženy a ženské prožívání světa reprezentovány v počítačových hrách, jež vznikají v rámci dominantně mužského herního průmyslu. Detailněji pak přibližuje dva herní projekty dvojice mladých českých herních designérek, které se na tematizaci ženské, případně lesbické zkušenosti autobiografickým způsobem zaměřují.15.08.2019 - Helena Bendová
Šumivá povaha mociFilmař a pedagog Jan Gogola ml. ve svém dalším blogogo uvažuje o dokumentu Wima Wenderse o papeži Františkovi, který dává v rámci estetického vnímání politiky do souvislosti se statí Konrada Paula Liessmanna Evropa nahlížená jako krásné umění. Nakonec dochází k závěru, že „dnes je o politickém experimentování možné hovořit snad jedině v souvislosti s Vatikánem“.01.08.2019 - Jan Gogola ml.
Scorsese a Dylan mezi fakty a mýtyFilmový publicista Antonín Tesař ve svém blogu uvažuje o novém filmu Martina Scorseseho Rolling Thunder Revue, který zdařile propojuje dokumentaristiku s fikcí. Stejnojmenné turné Boba Dylana ze sedmdesátých let je tak obohaceno v mélièsovském stylu o několik fiktivních účastníků i událostí. Scorseseho dílo je reflexí toho, nakolik věrně je možné v dokumentu pracovat se skutečností a pamětí. 25.07.2019 - Antonín Tesař
Sedm tajemství rozhlasového seriálu aneb Dokuseriál na DvojceAndrea Hanáčková ve svém blogu zkoumá, jak si vede nový cyklus Dokuseriál Českého rozhlasu Dvojka z hlediska pravidel seriality a jejich experimentů i z pohledu tak zvaného binge listening, tedy soustředěného poslechu všech dílů audio seriálu naráz. Binge listening: 7 tajemství úspěšného seriálu – tak nazval svou prezentaci na loňské pražské International Feature Conference německý producent Sven Preger a upozornil v ní i na riziko „narrowcastingu“, tedy specifických posluchačských požadavků a specializovaného publika. V následujícím blogu proto postupně dojde i na všech sedm Pregerových tajemství, která nový Dokuseriál poměrně zdárně naplňuje. 18.07.2019 - Andrea Hanáčková
Někdo si z nás vystřelilProducent Radim Procházka bilancuje letošní karlovarský filmový festival z pozice tak zvaného industry hosta neboli filmového profesionála. Jaký je postoj festivalových dramaturgů k současným českým filmům a měla by filmový festival podporovat firma na výrobu zbraní? 11.07.2019 - Radim Procházka
Když televize zabíjíMediální analytik a publicista Milan Kruml uvažuje, jaké důsledky může mít pro lidi účinkování v dokumentech, reality show či dalších cross žánrech. Uvádí příklad oblíbené britské reality show Love Island, po níž si dva účastníci vzali život. Reality show však mohou mít důsledky na sebevědomí a sebepojetí nejen jejich účastníků, ale i diváků… 04.07.2019 - Milan Kruml
Dokument – zločin vykonaný na bulváruFilozof a publicista Petr Fischer ve svém dalším dok.blogu uvažuje nad tím, zda a kde hledat etickou hranici dokumentu. Patří k dokumentu manipulace? A co si dokument může a nemůže dovolit, aby byl hoden označení „dokument“? Fischer dochází k závěru, že dokument (potažmo film) je vždy zločinem. A co viníci?27.06.2019 - Petr Fischer