O čom hovoríme, keď hovoríme (a robíme filmy) o dejinách

Národ v dokumentu, aneb co o dokumentární reflexi slovenského „já“ prozrazuje srovnání Křehké identity Zuzany Piussi a Ve stínu krále Svatopluka Jakuba Julényho

Křehká identita

Krehká identita (2012), V tieni kráľa Svätopluka (2012), Hodina dejepisu (2013), Lyrik (2013) či Felvidék (2014)  – to je len zopár dokumentárnych filmov o (nielen) slovenských dejinách, ktoré vznikli na Slovensku za posledné tri roky. Vo všetkých sa ozýva téma národa a jeho identity – téma, ktorá v slovenskom dokumentárnom filme rezonuje už dlhšie. Vedie ma k otázke: z čoho sa vlastne utvára onen „príbeh národa“, ku ktorému film tak výdatne prispieva, hoci zakaždým ponúka len jeho časť, vybraný motív, úsek, obdobie?

Dokumentárne filmy o dejinách majú v každej národnej kinematografii pevné miesto. Inak to nie je ani v slovenskom non-fiction filme, a nebolo to inak dokonca ani vtedy, keď slovenská kinematografia v čase mečiarizmu stagnovala, či priam agonizovala. Filmy o dejinách vznikali a budú vznikať – na objednávku, z potreby, záujmu, bolesti, frustrácie, ale aj z radosti. Odrážajú aktuálny stav kolektívnej pamäti, dominantnú ideológiu, pokusy o jej subverziu, hrdosť i traumy, umožňujú minulosť valorizovať, zmierovať sa s ňou alebo ju aj kritizovať či odmietať. A v neposlednom rade vypovedajú o našej najaktuálnejšej súčasnosti.

Z tohto hľadiska je zaujímavé pozrieť sa na prvé dva filmy spomedzi tých, ktoré som vypichla v úvode. Krehká identita Zuzany Piussi a V tieni kráľa Svätopluka Jakuba Julényho sú dokumentárne dvojčatá. Spája ich téma, niektoré motívy i protagonisti, dokonca viaceré zábery. Obidva vznikli krátko pred blížiacim sa trojitým výročím. V roku 2013 si totiž Slovensko malo pripomenúť 20 rokov samostatnosti, 150 rokov od vzniku najstaršej kultúrnej inštitúcie Matice Slovenskej a veľkolepých 1150 rokov od príchodu vierozvestcov Cyrila a Metoda na Veľkú Moravu. Oba dokumenty však menej skúmajú vzťah medzi dejinami a pamäťou. V prvom rade poukazujú na prepojenie medzi národnými mýtmi, vlastenectvom, nacionalizmom a extrémizmom.

Téma vlastenectva na Slovensku buráca už niekoľko rokov. Už v roku 2007 premiér Robert Fico vyhlásil, že vychová Slovákov k vlastnenectvu. Týždeň pre parlamentnými voľbami v roku 2010 dal spolu s predsedom parlamentu Pavlom Paškom na nádvorí Bratislavského hradu vztýčiť jazdeckú sochu veľkomoravského kniežaťa Svätopluka s nápisom: „Svätopluk, kráľ starých Slovákov“.

Tento fakt sa objavuje v oboch spomenutých filmoch. A v oboch sa tak kľúčovým dejinným odkazom stáva reintepretované dedičstvo Veľkej Moravy. Ale nielen ono. Je tu totiž ešte jedno dedičstvo, na ktoré oba filmy poukazujú, a to je dedičstvo prvého Slovenského štátu (1939 – 45), ktoré naďalej sýti nacionalistické postoje národniarskych politikov i bežných Slovákov. Ikonami „príbehu národa“ sa tak u Julényho i Piussi absurdne stávajú solúnski bratia, Svätopluk a Rastislav, a v neposlednom rade… Jozef Tiso. A, samozrejme, ešte aj panenka Mária, patrónka Slovenska. A občas aj slovenskí hokejisti. Nemusia dokonca ani tak často vyhrávať.

Julény vo svojom filme načrtáva priamu líniu medzi Ficovou vládou a Maticou slovenskou, resp. jej najextrémistickejším krídlom. Strihom vytvára paralely medzi slovenskou nacionalistickou mládežou a Hitlerjugend. Ilustruje ich výrokmi bývalého člena Matice slovenskej, aktuálne zamestnanca Slovenskej polície (sic!) a člena pravicovo–extrémistickej strany ĽS – Naše Slovensko Mariána Mišúna, aj aktivitami predsedu tejto strany, aktuálneho župana Banskobystrického kraja Mariána Kotlebu (sic!!!).

Naproti tomu Zuzana Piussi ťahá líniu skôr symbolicky – od byzantského dvojkríža cez dvojkríž Slovenského štátu až po súčasný štátny znak Slovenska. Zatiaľ čo Julény využíva úvahy nad dejinami najmä na to, aby Roberta Fica obvinil, že k národným dejinám pristupuje podobne ako totalitní vodcovia pred ním, a že svojím prístupom toleruje a kryje extrémistické správanie a názory, Zuzanu Piussi zaujímajú skôr jedinečnosti či bizarnosti ňou sledovaných protagonistov.

Julény s mrazivou samozrejmosťou nastoľuje priamu súvislosť medzi historizujúcim národniarstvom vládnych predstaviteľov a prejavmi toho najagresívnejšieho extrémizmu. Piussi zase priťahuje pozornosť k hŕstke šialencov, ktorá v ničom nepripomína správanie „priemerného Slováka“. Lenže práve táto hŕstka šialencov je tou dobre viditeľnou špičkou ľadovca, ktorý pod hladinou skrýva svoju najväčšiu časť: dav oveľa obyčajnejších, banálnejších extrémistov skandujúcich v deň výročia vzniku vojnového Slovenského štátu antisemitské a antirómske heslá a nenápadne sa pridružujúcich k čoraz početnejším podobným skupinám vznikajúcim po celej Európe.

Napriek odlišnostiam sú si obe tieto filmové rétoriky v istom zmysle podobné, hoci jedna je postavená na paralelách a druhá vytvára hyperbolu. Obe divákov scitlivujú voči tomu, čo hovoria, i ako to hovoria.

Francúzsky historik Ernest Renan už v roku 1882 napísal, že „príbeh národa“ povstáva z dedičstva spoločne zdieľanej slávy a ľútosti“. Dokumentárne filmy Jakuba Julényho a Zuzany Piussi kriticky a občas až kruto ironicky poukazujú na súčasné aspekty jedného i druhého. Nie vždy je to pekný pohľad. Najmä, ak je jeho cieľom dostať sa divákovi pod kožu. Závoj filmovej nostalgie, použitý ako hojivá gáza, si však nechám do budúceho príspevku.





další blogy autora:

Nespoznaný – bulvár alebo citlivý portrét?Bouřlivé diskuze vyvolal slovenský film Nespoznaný o životě Richarda Müllera. Mária Ferenčuhová však Remův film obhajuje a srovnává jej s Cooltúrou, jež Nespoznanému předcházela.01.12.2016 - Mária Ferenčuhová
Choroba, tvár, krajina – 5. októberMária Ferenčuhová svůj první letošní blog věnovala filmu slovenského kameramana Martina Kollára 5. október, který má svoji premiéru na Mezinárodním filmovém festivalu v Rotterrdamu.28.01.2016 - Mária Ferenčuhová
Kríza filmového komentára vo filme GardaIvan Ostrochovský svým filmem Garda pobouřil nejen slovenské historiky a dostal se tak do nepříliš bezpečné pozice. Jak z této krize ven a zda se v ní Garda ocitla oprávněně, píše ve svém blogu Mária Ferenčuhová.23.07.2015 - Mária Ferenčuhová
Tak ďaleko, tak blízko... ale ako vlastne?Strukturální analýza nového celovečerního dokumentu Jara Vojteka14.05.2015 - Mária Ferenčuhová
Rozpomínanie sa a spomínanie.
Slovenské dokumentárne filmy s terapeutickým účinkom
Jak se současné slovenské dokumenty vyrovnávají s minulostí? Má ponor do hlubin minulosti i terapeutický rozměr? A kde začíná obrušování hran? I o tom je nový blog Márii Ferenčuhové.05.03.2015 - Mária Ferenčuhová

O číslach, viditeľnosti a Audiovizuálnom fondeMária Ferenčuhová se bude v prostoru dok.blogu pravidelně věnovat slovenskému dokumentu. Ve svém prvním příspěvku hodnotí, k jakým výsledkům vedla zvýšená finanční podpora dokumentární tvorby v posledních pěti letech.09.10.2014 - Mária Ferenčuhová

   poslední blogy:
Neuveď nás v pokušeníPrávník a filmový publicista Ivan David uvažuje ve svém dalším blogu o tom, jak se to má z hlediska zákona s dokumentaristy, kteří ve snaze poukázat na určitý společenský problém předstírají nějakou okolnost, aby „otestovali“ reakce vytipovaných osob. Aktuální je tato otázka v souvislosti s chystaným dokumentem Víta Klusáka a Barbory Chalupové V síti o zneužívání dětí na internetu, který chce „rozpoutat válku s predátory českého internetu“.23.05.2019 - Ivan David
Kalašnikov a technologie emocíJak blízko se ve videích natočených z jedoucích aut a posbíraných na Youtube ocitá vedle sebe spektakulárnost a destrukce? Také o tom uvažuje ve svém dalším blogu filmový publicista Janis Prášil, když rozebírá dokumentární esej Dmitrije Kalašnikova The Road Movie. Snímek z roku 2016 uvádí 27. května pražský Světozor v rámci cyklu Dokumentární pondělí.16.05.2019 - Janis Prášil
Život ve škatulkáchDokumentaristka Tereza Reichová uvažuje ve svém dalším blogu o tom, čeho všeho by dokumentaristé mohli dosáhnout, kdyby vyšli ze svých filmařských škatulek a sociálních či profesních bublin.09.05.2019 - Tereza Reichová
Autoři všedního dneJan Gogola ml. ve své další blogogo uvažuje o dvou dokumentech, které nedávno zvítězily na zlínském festivalu REC FEST, a dává je do souvislosti s myšlenkami slavné Pirandellovy hry Šest postav hledá autora. Je princip inscenace součástí naší přirozenosti?02.05.2019 - Jan Gogola ml.
Dostat se lidem pod kůžiPetr Fischer ve svém prvním blogu pro dok.revue uvažuje o situacích, kdy se publicistika stává uměním, protože „nechává pocítit něco dávno necítěného“.25.04.2019 - Petr Fischer
Makeři, hipsteři a nová městská elitaAndrea Průchová Hrůzová uvažuje ve svém blogu nad knihou Amandy Wasielewski Made in Brooklyn: Artists, Hipsters, Makers, Gentrifiers. Jak se mění kultura velkých měst v souvislosti s gentrifikací? A dají se podobné proměny pozorovat i v Praze? 18.04.2019 - Andrea Průchová Hrůzová
Spor o umění aneb Když média bavíMediální analytik Milan Kruml přibližuje žabomyší spory rakovnických zastupitelů o novou sochu Sisyfa, která by od letošního léta měla stát v Rakovníku. O místní „kauze“ vtipně informoval i rakovnický týdeník Raport. A pak prý že z novin už zmizel humor!11.04.2019 - Milan Kruml
O dokumentech a paradoxech na Prix Bohemia Radio 2019Andrea Hanáčková ve svém blogu rekapituluje nejlepší audio dokumenty na letošním 35. ročníku festivalu rozhlasové tvorby Prix Bohemia Radio a uvažuje o paradoxu, proč Český rozhlas letošní vítězný dokument neodvysílal.04.04.2019 - Andrea Hanáčková
Od aktivismu k politice a zpětJanis Prášil uvažuje nad novým dokumentem Víta Janečka a Zuzany Piussi s názvem Obléhání města, který podle něj překračuje rozměr protikapitalistické agitky a poodkrývá novou rovinu boje občanů s jejich vlastními zástupci.28.03.2019 - Janis Prášil
O filmové režii aneb Český lev dokumentárníProducent Radim Procházka se zamýšlí nad možností rovného boje o Českého lva za režii pro tvůrce hraných a dokumentárních filmů.26.03.2019 - Radim Procházka