Škola ako daňový úrad

Reportáž z diskusie Čo nás čaká v školstve a vzdelávaní?

foto: Štefan Berec

Od debaty s názvom „Čo nás čaká v školstve a vzdelávaní?“, možno mnoho zo zúčastnených očakávalo konkrétne predstavy a postupy, ktoré sa v najbližšej dobe budú v školstve aplikovať. Napriek tomu sa diskurz jedného z programov Inšpiračného fóra 22. MFDF Ji.hlava zväčša pohyboval v rovine kritiky súčasnej podoby vzdelávacieho systému a jeho porovnávaniu so zahraničnými, zväčša fínskymi postupmi. Až v záverečnej polhodine pristúpil k návrhom, ktoré by súčasnú, nie príliš potešujúcu situáciu riešil. 

Moderátor Tomáš Feřtek, populizátor vzdelávania a okrem iného autor konceptu Auditu vzdelávacieho systému v ČR debatu otvoril krátkou bilanciou. Poznamenal, že sa v školstve od deväťdesiatych rokov mnoho zmenilo. Nie len, že sa zmenila jeho depresívna atmosféra, na žiaka sa začali klásť väčšie očakávania a jeho aktivita by mala byť väčšia ako aktivita učiteľa, naviac jeho vzdelávanie smeruje od čírych znalostí k budovaniu kompetencií.

Následne prevzala slovo Lenka Mikletičová a zahájila predstavenie diskutujúcich. Ako zakladateľka vzdelávacích kurzov „Jihlava mluví o vzdělávání“, v rozprave zastúpila skupinu angažovaných rodičov, Michal Pitín zas publikum zaujal svojimi skúsenosťami s aktívnou výučbou nie lien v ČR, ale i vo Fínsku, kde systém výrazne napomáha učiteľov vykonávať ich povolanie správne. Eliška Walterová, profesorka s tridsať ročnou praxou na pedagogickej fakulte, hneď v úvode predostrela svoju tézu, ktorá vychádza z jej výskumov z terénu, skúmajúcich modely súkromného doučovania a pridanej hodnoty školy. Ako predpokladá, v budúcnosti model školstva a školy pretrvá, tvorí totiž jeden zo základných pilierov spoločnosti. K svojmu prežitiu však potrebuje podporu celej spoločnosti. Predstavenie štvorice debatujúcich potom uzavrel Vladimír Burjan, bývalý slovenský pedagóg, v súčasnosti sa venujúci poskytovaniu vzdelávacích služieb školám, zároveň i šéfredaktor časopisu Dobrá škola.

Debatu otvorila otázka zmien, ktoré v školstve prebehli v posledných rokoch. Okrem rozmachu súkromných základných škôl, ktoré jasne ukazujú nedôveru rodičov v štátne vzdelávacie inštitúcie, padla reč i o samotnom systéme, akým školstvo zmeny prijíma. Tie sa totiž vyznačujú svojou nekoncepčnosťou a nadhodilosťou, spôsobom „hasíme to, čo práve horí“. Debatujúci sa zhodli, že systematický plán zmien v súčasnej dobe neexistuje tak v Česku, ako na Slovensku. Podľa výskumu Walterovej sa zmenili taktiež samotní žiaci. Hoci majú už pred nástupom do školy značne vyššie predpoklady pre úspechy napríklad v matematike, ich sociálne schopnosti radikálne klesli. Z pozitívnych zmien zaznela vybavenosť škôl, jednotlivých učební a celkové prostredie vzdelávacích inštitúcií. Pochvala padla aj na adresu výučby prvého stupňa základných škôl a jeho autonómiu. Druhý stupeň však už debatujúci pomenovali ako najproblematickejší, do značnej miery i z dôvodu nesúdržnosti učiteľov.

foto: Štefan Berec


V súvislosti s pomenovaním slabých miest súčasného školstva padla kritika na absenciu akéhokoľvek konceptu štandardu učiteľa pre súčasnú školu, čiže absencia referenčného rámca. Opomenuté nezostalo ani podfinancovanie profesie učiteľa, s tým samozrejme taktiež spojený nezáujem skutočne kompetentných ľudí vykonávať túto činnosť. Táto situácia vyúsťuje do faktu, že na pedagogickú fakultu sa dostane takmer každý, no len malá hŕstka absolventov (nehovoriac o tom, že sa nejedná o tých najnadanejších) skutočne pracuje v tomto odvetví. Taktiež praxe študentov pedagogiky sú až príliš krátke na zistenie ich skutočných kompetencií. Ako problém diskutujúci vidia i nedôveru a nízky kredit učiteľa ako autority v očiach verejnosti.     

Reč prirodzene prešla ma systém školstva vo Fínsku, ktorý je považujúci za jeden z najefektívnejších v Európe. Jeho najsilnejšie stránky, ako poznamenal Michal Pitín, súvisia okrem iného so stopercentnou dôverou učiteľovi a v kvalitnom vzdelaní vyučujúcich, ktoré je do veľkej miery elitné a pri prijímacích skúškach preveruje pedagogické schopnosti adepta na štúdium. Učitelia sú naviac pravidelne doškolovaní, pričom je braná do úvahy i ich psychická pohoda. S tým úzko súvisí samotné rozloženie vyučovacieho rozvrhu. To odpovedá potrebám a možnostiam dieťaťa, strieda praktické hodiny s teoretickými, na učiteľa pritom myslí dĺžkou prestávok medzi hodinami. Najkratšia trvá pätnásť minút, slúži na aktívny odpočinok pedagóga, ktorému s prípravnými prácami na ďalšiu výučbu pomáha asistent. Žiaci tento čas trávia na školskom dvore, kde sa dostatočne fyzicky vyčerpajú a prekysličia mozog na to, aby sa mohli celú vyučovaciu hodinu sústrediť.  Tento systém očividne funguje a je pre naše školstvo inšpiráciou, debatujúci však súhlasia, že nie všetky zmeny sú prenosné naprieč štátmi a prosté napodobňovanie a zavádzanie nesystematických zmien podľa tohto modelu môže taktiež výrazne uškodiť. 

Debatu zavŕšili návrhy diskutujúcich na vylepšenie súčasnej situácie. Zhodli sa, že zmena musí nastať nie len na rovine celoštátnej, ale i v jednotlivých školách a prístupoch pedagógov. Tí by mali deti motivovať, chváliť a rozvíjať ich nadanie. Lenka Mikletičová vidí riešenie aj v sprístupnení možnosti učiť aj osobám tomu kompetentným vedomosťami, pričom nemusia mať nutne i pedagogické vzdelanie. Eliške Walterovej chýba vízia spoločnosti a človeka budúcnosti, od ktorej by sa mala odvíjať aj vízia školstva. 

Hoci sa debatujúci snažili vniesť do diskurzu i optimizmus a možné riešenia, uvedomujú si, že v súčasnosti nie sú tým, kto má rozhodujúce slovo. To má totiž štát. Riadi však školstvo nie ako službu žiakom a ich rodičom, ale ako službu jemu samému. Podobne, ako riadi daňový úrad. Deliť sa o ňu je ochotný maximálne s priemyslom, pre ktorí žiakov pripravuje. A práve to je základným problémom, s ktorým české školstvo bojuje a bez jeho vyriešenie bude každý pokus o zmenu len pokusom, v najlepšom prípade len čiastočným a zanedbateľným úspechom.




F4.18DOK.REVUE
28. 10. 2018


z aktuálního čísla:

Situační recenzeVideoblog z BudapeštiSituační recenze filmu Kateřiny Turečkové Iluze, jenž formou počítačové hry ukazuje, s jakými problémy se potýká současné Orbánovo MaďarskoKamila BoháčkováNový filmDunaj vědomíDavid Butula o svém chystaném filmu o příběhu kapely DunajDavid ButulaTémaTradiční média a interaktivitaMnohé tradiční mediální organizace se ocitají posledních pár let v roli producentů interaktivních děl. O co tím usilují a jak taková díla vypadají? Andrea Slováková, Iveta ČernáSportNa chvíli se zastavte!O workshopu Emerging Producers na letošním BerlinaleRené KubášekBáseňPíseň na rozloučenouBáseň Charlieho Soukupa ze sbírky RadioCharlie SoukupRozhovorJak zprostředkovat pocity lidí trpících bipolární poruchouRozhovor s režisérkou Kalinou Bertin o jejím interaktivním dokumentu Manická VROndřej MoravecRozhovorSystém je připravený, nesmí nám chybět odvaha ho naplnitJiří Konečný patří mezi nejvýraznější české producenty soustředící se na artové a festivalové snímky, a to jak hrané, tak dokumentární. Před časem uvedl na letošním Jednom světě hned dva dokumenty, které produkoval, a jen o několik dní později jím produkovaný hraný film Všechno bude (2018) dominoval na Českých lvech. Kde leží podle Konečného klíč k úspěchu českého filmu? A jaký je jeho potenciál?Martin SvobodaRozhovorVěřím v čistou observaciPolská dokumentaristka Marta Prusová, jejíž dokument Za hranicemi možností (Over the limit, 2017) si vydobyl velký respekt na prestižním festivalu dokumentárních filmů v Amsterdamu IDFA v roce 2017, byla v Praze jednou z lektorek East Doc Platform. Pro Dok.revue mluvila o svém dokumentaristickém přístupu.Martin SvobodaNová knihaZpůsoby vidění pro 21. století, aneb proměna knihy z popelky v sebevědomou feministkuAndrea Průchová Hrůzová píše o své práci na českém vydání knihy Jak vidět svět Nicholase Mirzoeffa.Andrea Průchová HrůzováÚvodníkVstoupit do obrazůPrvní letošní dok.revue je věnována interaktivitěKamila Boháčková