Ženy sa nestanú rovnocennými, kým ich muži za také neuznajú

Fatima Rahimi je česká novinárka pochádzajúca z afganského Herátu, odkiaľ spolu so svojou rodinou v roku 1999 z dôvodu útlaku Talibanu emigrovala. Študuje kultúrne a duchovné dejiny Európy a blízkovýchodné štúdiá a iránistiku na Karlovej univerzite v Prahe, od roku 2015 pracuje pre Deník Referendum, kde sa venuje najmä témam sociálnej problematiky, čitateľom približuje spoločenskú situáciu v Afganistane a zároveň prináša reportáže z Česka. V Inšpiračnom fóre ji.hlavského festivalu prispela do diskusie Emancipace pokaždé jinak, kde priniesla osobný pohľad na rozdielnosť i podobnosť feminizmu, demokracie a ženskejrovnoprávnosti vo východných i západných krajinách.

Fatima Rahimi

Ako vnímate život v Českej republike z pohľadu mladej ambicióznej ženy a zároveň cudzinky?
V prvom rade, ja sa úplne nevnímam ako cudzinka, keďže som väčšinu svojho života žila v Česku, cítim sa byť plnohodnotnou súčasťou českej spoločnosti, napriek tomu, že mám „cudzokrajné korene“. Samozrejme, spôsob života v Afganistane a Českej republike sa výrazne líši. Avšak všetko záleží najmä na tom, z akej rodiny pochádzaš, a to bez ohľadu na pôvod. Rodina odmalička formuje tvoj svetonázor a pohľad na život. Napríklad všeobecne môžeme rozlišovať, či je rodina konzervatívna alebo liberálna, avšak odraz na jej reálnom fungovaní v živote sa môže diametrálne líšiť. V Afganistane by dcéra „konzervatívca“ nemusela chodiť do školy, v Česku by „konzervativne zmýšľanie“ na školskú dochádzku nemalo absolútne žiadny dopad. Na druhej strane, veľakrát sa mi stalo, že hoci som bola dcérou moslima, bol ku mne oveľa benevolentnejší, ako boli otcovia mojich kamarátok. Nikdy som počas dospievania nemala presne stanovenú večierku ani vychádzky, nakoľko bola medzi nami absolútna dôvera. Takže odpoveď na túto otázku nemožno generalizovať, vždy to záleží od fungovania konkrétnej spoločenskej jednotky.

V čom vidíte najzásadnejší rozdiel medzi feminizmom v Afganistane a Česku?
Napriek tomu, že problematika diskriminácie a nerovnoprávnosti žien v Afganistane je oveľa zásadnejšia a zložitejšia ako v Českej republike, primárny pôvod je rovnaký, a tým je pre niektorých ľudí tradičný, spoločenský základ fungovania spoločnosti patriarchát. Ženy po celom svete v podstate bojujú s tým istým problémom, len má odlišnú vonkajšiu formu a prejav. 

Čo považujete za modernú formu ženskej diskriminácie v demokratických štátoch, akým je napríklad aj Česká republika?
Sú určité oblasti, v ktorých by sme našli prvky mužskej nadvlády v akokoľvek rozvinutej krajine. Napríklad s prvkami domáceho násilia sa podľa najnovších prieskumov stretla každá tretia žena v Česku. Dokonca aj medzi „elitou“ dochádza k nerovnosti. Ak sa pozornejšie zameriame na akademickú pôdu, uvedomíme si, že odborné knihy rekapitulujúce posledných 30 rokov maju výrazne menšie ženské zastúpenie autorov. Ďalším paradoxom je fakt, že hoci štatisticky väčšinu vysokoškolských študentov tvoria ženy, neskôr v praxi vysoko postavené pozície prenechajú mužom a oni sa priklonia k role matky a ďalším „ženským povinnostiam“. Ďalším problémom je zasa fakt, že sa hodnota ženy veľakrát meria len podľa vzhľadu a vonkajšej krásy, s čím sa stretávam najmä v mediálnej oblasti. Veľakrát sa pod mojimi článkami objavia nenávistné komentáre, ktoré vôbec neodkazujú na obsah, ale na moju osobu – môj výzor, moju postavu, môj pôvod. Ženy sa oveľa častejšie stávajú terčom kritiky a hodnotenia ako muži, čo považujem za jeden z najzásadnejších globálnych problémov nerovnosti medzi pohlaviami.

Je podľa vas pravda, že ženy sú naďalej celosvetovo utláčané, len sa to v každej krajine prejavuje inak?
Bohužiaľ áno. Česká republika má rovnoprávnosť legislatívne podchytenú, avšak v praxi stále možno vidieť viaceré, niekedy aj skryté prvky diskriminácie a znevýhodnenia. 

Prečo sú podľa vas ženy ešte aj v 21. storočí diskriminované?
Dôležitú rolu zohráva výchova. Zvyčajne sme to práve my ženy, ktoré vychovávame ďalšie generácie a nechceme vyjsť zo „vzorcov“ výchovy svojich rodičov, hoci cítime, že nie sú úplne správne. Ďalší dôvod však vidím v strachu mužov, ktorí sa boja straty kontroly. Mám pocit, že muži nevedia, ako o svojich problémoch otvorene hovoriť, boja sa úprimnosti a vlastnej zraniteľnosti. V našej spoločnosti neustále pretrváva obraz muža, ktorý nesmie zlyhať a musí byť za každých okolností silný a nezraniteľný. Toto presvedčenie im je odmalička nenápadne vštepované a v dospelosti môže nepriamo vyústiť do podvedomého vyvyšovania sa nad ženy. 

Myslíte si, že sú ženy skutočne schopné vyrovnať sa mužom?
Napriek tomu, že vo veľa veciach som dosť skeptická, v tomto ohľade skutočne verím, že máme šancu na pozitívnu zmenu. Pokiaľ budeme ďalej pokračovať v tom, čo sme začali, máme reálnu možnosť plnohodnotne sa vyrovnať mužom. Avšak nesmieme sa absolútne báť, že by sme niečo stratili, a cieľavedome napredovať na ceste za svojím cieľom.

Je v Českej republike dostatočný záujem o vaše články opisujúce situáciu a život žien v Afganistane?
Záleží, o čom hovoríme. Veľakrát sa stane, že závažná téma ľudí nezaujme, a naopak napohľad „banálny“ článok má obrovskú čítanosť. Čo som však zo svojej praxe vypozorovala je fakt, že ľudia vyhľadávajú pozitívne správy. Médiá ich každodenne zahlcujú toľkými negatívnymi informáciami, že to už nedokážu vstrebávať. Obzvlášť východné krajiny ako Afganistan sú prezentované len prostredníctvom vojnových záberov, o to viac ich teda poteší článok o nevinnej, no pozitívnej udalosti, vďaka ktorému si aspoň trochu upravia svoj negativistický pohľad. 

Stretla ste sa už s kritikou svojej práce? Prípadne s negatívnymi názormi na to, že otvorene píšete o krutom dianí v Afganistane? Aká je odozva publika?
Samozrejme. Pri každom článku sa objaví aspoň jeden negatívny komentár, zvyčajne však vôbec neodkazuje na podstatu článku, ale na moju osobu. Ľudia radi prekrúcajú a snažia sa mi pripísať názory, ktoré som vôbec nevyjadrila. Tvrdia, že „čítajú medzi riadkami“, no zvyčajne sa snažia pretlačiť svoju „slepú“ ideológiu, s čím nechcem mať nič spoločné. A hoci nechcem vyznieť zaujato, zvyčajne sú to práve muži, ktorí začnú útočiť. 

Čo by mohlo podľa teba pomôcť ženám vyrovnať sa mužom?
Situácia žien sa nemôže zmeniť bez priamej spolupráce s mužmi. V Afganistane to platí stopercentne a som presvedčená, že podobne je to aj v Česku či iných krajinách. Muži si musia vo viacerých aspektoch uvedomiť, že aj pre nich je dôležité, aby sa postavenie žien vo všeobecnosti zlepšilo, a pomôcť im dosiahnuť to. Ženský hlas je nesmierne dôležitý, čo možno vidieť aj na historickom vývine ženských práv – nič nám nebolo dané „len tak“, svoje práva sme si krvopotne vybojovali. Avšak vo chvíli, keď je spoločnosť nepriepustná, musí tu byť pomoc aj od mužov – feministov. Obrazne povedané, nestačí, aby sa žena začala správať ako muž, a stane sa automaticky rovnocennou, ale je nesmierne dôležité, aby ju muž za takú aj uznal.





výpis dalších článků rubriky:  Rozhovor

F5.0Musíme rozšiřovat hranice naší imaginace!Od letošního roku má ji.hlavský festival svého ekologického ombudsmana. Jaká je přesně jeho role v rámci festivalu a může být vůbec mezinárodní festival s řadou zahraničních hostů šetrný k životnímu prostředí? To prozrazuje Ĺuboš Slovák v rozhovoru pro dok.revue. Kamila Boháčková
F4.0VR díla vztažená ke skutečnostiKurátorka ji.hlavské VR zóny, Andrea Slováková, pro dok.revue prozrazuje, jaká je koncepce VR sekce na MFDF Ji.hlava a kde hledá inspiraci pro sestavování festivalového programu. Kamila Boháčková
F4.0Na klimatickou úzkost musíme s rozumemRozhovor s Jonathanem LedgardemPavel Bednařík
F3.0Man Ray: Filmy odpoutané od pravidelDavid Čeněk, kurátor letošní sekce filmů Mana Raye, v rozhovoru pro dok.revue prozrazuje okolnosti objevu umělcových téměř neznámých filmů a uvažuje, v čem tkví výjimečnost Man Raye jako filmaře. Sekce Průhledná bytost: Man Ray poběží dnes ve 21 hodin v DKO II.Kamila Boháčková
F3.0V Česku je sterilizace trans lidí stále povinnáNový film Kateřiny Turečkové Proč se cítím jako kluk?, který letos soutěží v sekci Česká radost, pojednává o životě mladých trans lidí u nás a jejich povinné sterilizaci. V rozhovoru pro dok.revue popisuje Turečková, jak obtížně se žije translidem na malém českém městě. Snímek promítne MFDF Ji.hlava dnes od 12:30 v kině Dukla.Libor Sup
F1.0Celou dobu jsme byli připraveni výsledek zahoditJaroslav Kučera Deník, snímek o předním československém kameramanovi, včera zahájil letošní 23. Mezinárodní festival dokumentárních filmů v Jihlavě. Unikátní projekt rozdělil běžný dokumentaristický záměr na dvě oddělené nádoby – pandánem snímku se stal dokument Jaroslav Kučera Zblízka, jenž se letos na jaře objevil v českých kinech. Deník vznikl zjevně z velké zapálenosti a odevzdanosti, jak je patrné snad z každé věty režiséra snímku Jakuba Felcmana. Snímek bude promítnut také dnes ve 21 hodin v Dělnickém domě. Martin Svoboda
F1.0Leckdy je strašidelné se schovávat za objektivituS Adélou Komrzý o filmu Viva video, video vivaMartin Svoboda
F3.0Dostat Trumpa z Bílého domu je pro záchranu klimatu klíčovéRozhovor s Billem McKibbenemJakub Patočka
F3.0Karel Vachek: Prostě to musí být film k smíchu!Jeden z nejoriginálnějších českých filmařů Karel Vachek natočil svůj devátý filmový román s názvem Komunismus a síť aneb Konec zastupitelské demokracie. Padesát let od pražského jara a třicet od sametové revoluce v něm Vachek bilancuje „s vnitřním smíchem“ společenský vývoj a vidí možnou budoucnost v přímé demokracii, kterou umožní propojení lidstva počítačovou sítí bez zastupitelů. Komunismus má dnes v 17:30 v Horáckém divadle premiéru a poté zamíří 5. listopadu do české kinodistribuce.Kamila Boháčková
4.19Inspirace pro tvorbu i pro činyDiskuzní platforma Inspirační fórum vznikla jako doprovodná akce na MFDF Ji.hlava v roce 2010. Od té doby se snaží organizátoři festivalu prostřednictvím pozvaných osobností z různých oblastí lidského poznání inspirovat diváky k diskuzi a přemýšlení a dokumentaristy k pestřejší volbě témat, o čem a proč filmy natáčet. Šestici hlavních bloků letošního ročníku IF i ty nejinspirativnější osobnosti představuje hlavní dramaturgyně projektu Tereza Swadoschová.Kamila Boháčková

starší články

F5.0DOK.REVUE
29. 10. 2019


z aktuálního čísla:

Situační recenzeUniverzity a svobodaDokument Víta Janečka a Zuzany Piussi Univerzity a svoboda zachycuje v průběhu sedmi let neuralgické body českých vysokých škol, přičemž mnohdy přizve do debaty i světové odborníky. Dokument vzbudil řadu diskuzí. Připomínáme tu, kterou pro dok.revue o snímku vedli Milena Bartlová a Petr Bilík. Film uvádí ji.hlavský festival dnes v bloku od 12:30 spolu s Otevřenou pevností Ivo Bystřičana. Kamila BoháčkováNový filmDunaj vědomíJak režisér David Butula připravoval svůj film Dunaj vědomí o kapele Dunaj? Připomínáme si jeho starší text pro dok.revue z doby, kdy film teprve vznikal. Dnes ho ji.hlavský festival promítá od 14:30 v Dělnickém domě. David ButulaTémaVálka jako stav mysliEsej o snímcích Průnik a Doufám, že se máš dobře, které spojuje reflexe 20. století prostřednictvím archivních materiálů. Obě díla letos soutěžila v sekci Opus Bonum. Janis PrášilFestivalový tipÚterní tip dokumentaristky Terezy ReichovéTereza ReichováRozhovorMusíme rozšiřovat hranice naší imaginace!Od letošního roku má ji.hlavský festival svého ekologického ombudsmana. Jaká je přesně jeho role v rámci festivalu a může být vůbec mezinárodní festival s řadou zahraničních hostů šetrný k životnímu prostředí? To prozrazuje Ĺuboš Slovák v rozhovoru pro dok.revue. Kamila BoháčkováPohledyVnitřní svět básníka Ivo HuclaDám si čínuIvo Hucl