Kríza filmového komentára vo filme Garda
Historici dlho nemali dôveru k filmovej fikcii, a nedôverovali príliš ani dokumentárnym materiálom. Dodnes pretrváva ich obava z možnej redukcie dejín, z dezinterpretácie archívov a z prekrúcania faktov prostredníctvom toho, čo filmári ukazujú, i toho, kto a ako v týchto filmoch vypovedá.
V prípade ťaživých a „nebezpečných“ tém potom medzi historikmi a filmármi môže dôjsť k vášnivým stretom i k argumentačným potýčkam. Slovensko má takýchto tém viacero. Najvýdatnejšie diskusie v súčasnosti vyvoláva dokumentaristami spracúvané obdobie vojnového Slovenského štátu 1939 – 1945. Na roky 2014 a 2015 pripadli okrúhle výročia Slovenského národného povstania a konca 2. svetovej vojny, takže filmov vzniklo viacero. Zároveň sa v slovenskom verejnom živote čoraz viac udomácňujú extrémistické a xenofóbne postoje. Logicky vyvstávajú obavy, že by sa nejednoznačne uchopené historické témy mohli stať vodou na mlyn práve pre predstaviteľov extrémizmu.
Minulý rok koncom leta rozvírila mediálnu hladinu debata okolo strihového filmu Vladimíra Štrica Povstanie. Slovensko 1939 – 1945. Vznikla dokonca ešte skôr, než bol tento dokument odvysielaný. Písalo sa o ňom vtedy ako o kontroverznom a prekrúcajúcom dejiny. Slovenský historik Dušan Kováč ho označil za plný chýb a nepresností. Ďalší historici, ktorí film v tom čase ešte nevideli, odmietli aspoň autora námetu, mladého historika Martina Lacka z Ústavu pamäti národa. Je známy svojím nesentimentálnym a demýtizujúcim pohľadom na SNP i sympatiami voči Slovenskému štátu. Ako to na Slovensku pri televíznych filmoch býva zvykom, filmová kritika zareagovať nestihla alebo nechcela.
Verejnoprávna RTVS odvysielala 7. júna 2015 dokumentárny film Garda autorskej dvojice Ivan Ostrochovský a Pavol Pekarčík. Obaja tvorcovia sú doma známi najmä filmom Zamatoví teoristi (2013), ktorý nakrútili spoločne s Petrom Kerekesom. Ivan Ostrochovský okrem toho žne úspechy aj so svojím celovečerným hraným debutom Koza (2015), ktorý bude mať na Slovensku premiéru až na jeseň.
Milujme históriu
Predchádzajúci Ostrochovského televízny projekt Celluloid Country (2012) sa zameriaval na dejiny Slovenska v období 1939 – 1989 z hľadiska filmovej propagandy i z hľadiska autorských dokumentárnych filmov. Ostrochovský nie je historik, je skôr amatér histórie. Amatérom je v tom zmysle, v akom toto slovo používajú Francúzi – milovník. Navyše sa rád pozerá na veci z inej perspektívy, než to robí väčšina. Pri študovaní filmových archívov i súčasnejšej audiovizuálnej produkcie postrehol, že medzi tými, ktorí sa k vojnovému slovenskému štátu vyjadrujú, sú historici, účastníci odboja, obete ľudáckeho režimu – teda prakticky všetci – až na reprezentantov alebo aktérov režimu. Sami gardisti, aj to iba obžalovaní členovia Pohotovostných oddielov mali dovtedy možnosť vypovedať pred kamerou len v rámci súdneho procesu v roku 1958. Časť týchto záberov sa objavila vo filme Ctibora Kováča Nikdy viac (1958).
Ostrochovský sa rozhodol, že dá týmto ľuďom priestor, kým ešte žijú. To však nie je spoločensky bezpečná pozícia. Ostrochovský tým totiž ide proti aktuálnej oficiálnej histórii, hoci ho k tomu vedie viac zvedavosť než nacionalistický revizionizmus.
Turbulentná reakcia na film na seba nenechala dlho čakať. Ohradili sa aj inštitucionálni historici v oficiálnom stanovisku. Napokon reagoval aj sám režisér. Popri diskusiách o tom, či je Garda „naivnou a niekedy primitívnou, no sofistikovanou obhajobou fašistického režimu“, ako píše historik, ktorého meno sa ocitlo v titulkoch filmu, alebo sondou do toho, „ako štát manipuloval pomocou propagandy myslenie Slovákov a čo táto manipulácia spôsobila“, ako sa vyjadril sám Ostrochovský, akoby sa zabúdalo na to, s akým dokumentárnym filmom vlastne máme do činenia a čo nového prináša.
Nejednoznačný komentár
Garda je na prvý pohľad tradičný dokumentárny film s komentárom, archívnymi materiálmi a svedectvami pamätníkov. Otvárajú ju archívne zábery z dobových aktualít, zvučka týždenníka Nástup a komentár hovoriaci zo súčasnej perspektívy o dlhodobom tieni, ktorý „krivda spáchaná na našich židovských spoluobčanoch dodnes vrhá na všetky aspekty života v Slovenskej republike 1939 – 45“, čím podmieňuje prakticky všetky súčasné interpretácie tohto obdobia slovenských dejín.
Hneď v úvode začne byť zrejmé, že komentár bude tou najproblematickou zložkou filmu. Práve v ňom sa totiž objavuje najviac nejednoznačností: Kto hovorí? A odkiaľ? Z ktorého tábora? Z akého času? Komentár filmu Garda je miestom, z ktorého prehovára raz autor, inokedy archívne dokumenty a zdanlivo i sama história. Okrem pár faktických chýb, na ktoré historici okamžite upozornili, mu škodia aj niektoré kostrbaté a nepresné formulácie či slová. Oscilovanie medzi neutrálne zafarbeným a expresívnym komentárom navyše znejasňuje hranicu medzi autorskou perspektívou a starostlivo ošetreným odborným výkladom. Striedanie perspektívy prvej a tretej gramatickej osoby či jednotného a množného čísla (napr. „Nemecko Slovákom demonštrovalo, že sme aj naďalej jeho vazalom...“) dokonca podprahovo vytvára celé spektrum hlasov, ktoré v komentári zaznievajú, i viacero temporálnych rovín, ktoré sa v ňom prekrývajú. Ak komentár ešte aj anticipuje formulácie, ktoré vzápätí vyslovia hlavní protagonisti, rozostrí sa aj hranica medzi názormi vypovedajúcich a postojom autora. Toto prelievanie hlasov a časov mu na dôveryhodnosti nepridáva.
Nie je náhoda, že kríza komentára v dokumentárnom filme prišla práve po druhej svetovej vojne. Odhaľovanie a usvedčovanie vojnovej propagandy viedlo najskôr k subjektivizácii alebo poetizácii komentára, a neskôr k jeho nahrádzaniu iným typom výpovedí (od hovoriacich hláv až po koláž populárnych šlágrov ako v roku 2003 vo filme Hitlerova hitparáda, či po koláž voice overových výpovedí, napr. v televízom filme Trixi: Prvá špiónka Petra Kerekesa).
Okrem problematického, znejasneného štatútu komentára, má Garda aj viacero iných neduhov. Napríklad dlho doznievajúce archívne zábery, príliš rýchlo odstrihnuté výpovede protagonistov, spomaľujúci a neorganicky pôsobiaci videozáznam srdečnosťou nasiaknutého stretnutia Júliusa Pečucha, komisára židovských pracovných táborov na Slovensku, a Andreja Steinera, člena židovského odboja, nakrútený už koncom 90. rokov. Napriek tomu sú všetky použité pôvodné i archívne zábery vo filme zaradené presne, s cieľom vytvárať metonymie komplexných spoločenských vzťahov.
Kríza i celé spektrum emócií
Ivanovi Ostrochovskému sa v Garde podarilo zachytiť prejavy protagonistov v plnej emocionálnej šírke. Je pri tom celkom jedno, či je dojatie niekdajšieho šéfa Úradu slovenskej tlače Imricha Kružliaka vedľajším efektom vysokého veku, prípadne dlhých desaťročí vysporiadavania sa s vlastnou minulosťou, alebo či ide o profesionálnu deformáciu dlhoročného novinára a spisovateľa – majstra slova a emócií. Rovnako cenná je aj politická nekorektnosť odsúdeného člena PO HG Ivana Štelcera, jeho prejavy „bez servítky“, či zmierená vecnosť Pavla Schmidu. A tiež číry idealizmus Rebeky Beckovej, ktorej rodina prišla o všetko, najskôr počas Slovenského štátu a potom ešte raz počas komunistickej totality.
Výhrada, že poslední žijúci predstavitelia ľudáckeho režimu vykresľujú Slovenský štát ako malý raj uprostred Európy zmietanej vojnou, podľa mňa nie je namieste. Naopak. Spôsob, akým genézu politickej situácie a autonomistické slovenské nálady v 30. rokoch 20. storočia títo ľudia vykresľujú, je z rétorického hľadiska mimoriadne zaujímavý. Napokon, aj Marcelovi Ophülsovi kritici (a historici) po uvedení filmu Le Chagrin et la Pitié (1971) vyčítali, že protagonisti jeho filmu prekrúcajú a niektorí dokonca očividne klamú, a on im neoponuje! Ophüls sa vtedy vyjadril, že ho zaujíma práca pamäte jeho protagonistov a ich aktuálny vzťah k minulosti. Inak povedané – zaujíma ho, ako jeho protagonisti priamo na kameru klamú, prípadne žijú v presvedčení že ich verzia minulosti je tou pravdivou, hodnou výpovede či vhodnou výpoveďou. Ophüls však s komentárom vo svojom filme pracoval veľmi opatrne. Ivan Ostrochovský bol v Garde menej obozretný.
Napriek tomu považujem Gardu za dôležitý príspevok k reflexii obdobia, ktoré má už tradične v Slovákoch vyvolávať žiaľ a súcit, zahanbenie a odsúdenie, a ktoré akoby malo byť predmetom už hotového poznania, a nie ďalšieho poznávania.
