Neviditeľné dejiny slovenských dokumentaristov

Dlhoročné prípravy druhého rozšíreného vydania Dejín slovenskej kinematografie, ktoré vyšli vo vydavateľstve Slovenského filmového ústavu koncom minulého roka, sprevádzalo v posledných rokoch publikovanie histórií/príbehov jednotlivcov (eseje, rozhovory, spomienky) – najvýraznejších osobností slovenskej filmovej kultúry. K Pavlovi Brankovi (Straty a nálezy, Proti prúdu) či Eduardovi Grečnerovi (Film ako voľný verš) sa na jar tohto roku pridal režisér, dramaturg, scenárista, bývalý pedagóg na VŠMU a filmový publicista Rudolf Urc (1937) s knihou Neviditeľné dejiny dokumentaristov – súborom zasvätene analyzujúcich i osobne spomienkových profilov najbližších spolupracovníkov a zároveň najvýznamnejších osobností, ktoré formovali povojnovú dokumentárnu tvorbu na Slovensku.

Okrem „vypísaného“ Pavla Branka ide – v kontexte slovenského filmu – o tie vzácnejšie prípady píšucich praktikov. Na jednej strane ich kritické či spomienkové písanie nevyhnutne dotvára, prehlbuje obraz („3D“ efekt životnosti a rozpornosti) kinematografického prostredia. Na strane druhej ide o priame svedectvá ich myslenia a postojov k premenám domácej i svetovej kinematografie (Brankove či Grečnerove úvahy z prvej ruky o Resnaisovej alebo Robbe-Grilletovej tvorbe jasne odkrývajú možnosti i limity ich prijatia na Slovensku). Na písanie o úspechoch súčasnej slovenskej dokumentaristiky, ktoré na dok.revue nedávno prezentoval Martin Palúch, tak nadväzujú Urcove reflexie, v ktorých preniká až k jej základom.

Od konca 50. rokov stál Rudolf Urc pri obrode slovenskej dokumentárnej tvorby a neskôr pomáhal vybudovať aj tvorivú základňu slovenského animovaného filmu. Po absolvovaní odboru dramaturgie na pražskej FAMU začínal ako režisér a vedúci dramaturg Spravodajského filmu a Štúdia krátkych filmov v Bratislave. V 60. rokoch pôsobil ako hlavný dramaturg Štúdia krátkeho filmu, kde zároveň nakrútil celý rad dokumentov. V 70. rokoch bol preradený do animovaného filmu a jeho dokumentárna tvorba bola v období normalizácie zakázaná. Aj po dlhých rokoch „zajatia“ v animovanom filme, ktorý sa mu stal nakoniec ideálnym azylom, na dokument nezabudol. Prvým (kombinovaným) návratom k vlastnej dokumentaristickej minulosti bola kniha Traja veteráni za kamerou venovaná tvorbe kolibských spolupútnikov – dokumentaristov Vlada Kubenka a Ladislava Kudelku, plus animátora Viktora Kubala, ktorú SFÚ (vtedy NCAU) vydal v roku 1998. Po rokoch, kedy sa opäť venoval aj dejinám animovaného filmu (Viktor Kubal. Filmár – výtvarník – humorista; SFÚ, 2010) sa rozhodol doplniť načrtnutý obraz vývoja slovenského dokumentu cez ďalšie portréty osobností a náhľady do ich filmového myslenia.

Křest knihy

Celkové nastavenie Urcovej knihy Neviditeľné dejiny dokumentaristov veľmi pekne hneď v úvode naznačujú slová Jonasa Mekasa: „Skutočné dejiny kinematografie sú dejiny neviditeľné... Je to príbeh o tom, ako sa priatelia stretávali a robili to, čo ich baví.“ V kontexte fungovania kinematografie v komunistickom režime môžu vyznievať idealizujúco (vzhľadom na postihy a ďalšie osudy viacerých aktérov), každopádne Urc sa zameriava práve na to najslobodnejšie z tvorby, čo sa nedostávalo do zápisníc, čo ostávalo v teréne, čo bolo súčasťou vzájomných osobných stretnutí, rozhovorov, polemík. Hlavným Urcovým zámerom bola snaha oživiť udalosti, ktoré možno vidieť len pod drobnohľadom, snaha „priblížiť príbehy, ktoré historiografia často považuje za druhoradé či nepodstatné. Často však práve cez ne môžeme odkryť skutočný zmysel „veľkých“ dejov, ktorých sme boli nielen pozorovateľmi, ale aj priamymi aktérmi.“

Kniha predstavuje súbor deviatich profilov známych slovenských dokumentaristov, s ktorými autor spolupracoval počas svojho pôsobenia na Kolibe. Cez osobné spomienky sa vynárajú „malé dejiny“ domácej non-fiction tvorby najmä druhej polovice 20. storočia. Osobný kľúč dovoľuje byť vo vnútri, ale umožňuje aj širšie hodnotenia a pohľady, dáva priestor pre otváranie tém, zvyčajne nedostupných oficiálnym dejinám. Autor bol nielen pozorovateľom, ale aj priamym účastníkom premien slovenského dokumentárneho a spravodajského filmu.

Ide o netradičné profily (nielen) filmárov poňaté ako viac-menej osobné reminiscencie, úvahy i mikroanalýzy vybraných diel, v ktorých rezonuje autorova znalosť prostredia, keďže sám na Kolibe pôsobil ako dramaturg a režisér. Medzi vybranými osobnosťami je jedinečný dramaturg a na sklonku života režisér niekoľkých pozoruhodných autorských dokumentov Pavol Sýkora. Nechýba ani filmový kritik a teoretik, spolupútnik v snažení o autentický dokumentárny film Pavel Branko. Kameraman Alexander Strelinger sa mimoriadnym zmyslom pre výtvarnú zložku obrazu stal pre študentov kamery trvalým vzorom. Ilja Zeljenka, jedna z najvýznamnejších postáv modernej slovenskej hudby významne ovplyvnil aj estetické parametre slovenskej dokumentárnej tvorby. Štefan Kamenický patril k najpriebojnejším režisérom – publicistom, reprezentantom kritického sociálneho dokumentu. Jozef Jablonický – historik moderných slovenských dejín, s disidentskou minulosťou, bol odborným poradcom na viacerých dokumentárnych filmoch. Okrem ďalších osobností, ktorým sa autor venuje v samostatných profiloch (dramaturgička Marcela Jurovská-Plítková, režiséri Otakar Krivánek, Vlado Kubenko) v knihe spomína aj mnohým iných slovenských filmových tvorcov (Martin Slivka, Oskar Šághy, Miroslav Horňák, Dušan Trančík, Dušan Hanák).

„Právom sa veľa hovorí a píše o excelentnej tvorbe mojich priateľov Dušana Hanáka, Dušana Trančíka a ďalších, ktorých si veľmi vážim,“ rekapituluje v jednom z rozhovorov Urc. „Ale sú aj autori v pozadí, takpovediac v zadnom pláne, a ich osudy sú neznáme a ich filmy, najmä zo 60. rokov minulého storočia, keď som pôsobil ako dramaturg dokumentárneho filmu, zabudnuté. Osobne som ich dobre poznal a spolupracoval s nimi na mnohých projektoch. Poniektorí už nie sú medzi nami, iní odišli zo scény do ústrania či do dôchodku a niektorí ani neboli oficiálne zaregistrovaní ako filmári. Chcel som pripomenúť, že tí i oní patria medzi nás, patria do veľkej rodiny slovenských dokumentaristov.“