Niečo sa mohlo stať
Niekedy okolo deviateho júla
som prestal rozoznávať, čo je skutočnosť.
Povedal som im, že neviem, čo sa stalo.
Že sa mohlo stať niečo, čo si nepamätám.
Veď aj to, čo si pamätám, je matné.
Útržky celkom obyčajných vecí:
povraz, kalná voda, zauzlený čas.
Keď odtlačili skriňu,
videl som za ňou dvere:
nedoliehali, boli plechové a dolu pokrivené.
Keď mi sňali putá,
pochopil som,
že fotky nalepené na dne šuflíka
som tam neodložil ja. Ani rukopis asi nebol môj.
Amatérske zábery, denník
aj moje vlastné spomienky
mohli byť len podvrh.
Keď som sa obrátil,
v tmavej izbe už nestáli muži
v uniformách, stála tam ona
a dívala sa na mňa mojimi očami.
Urobil som niečo zlé?
Urobili mi niečo zlé?
Na konci chodby
sedemkrát odvislo
zrkadlo.