O čom hovoríme, keď hovoríme (a robíme filmy) o dejinách

Krehká identita (2012), V tieni kráľa Svätopluka (2012), Hodina dejepisu (2013), Lyrik (2013) či Felvidék (2014)  – to je len zopár dokumentárnych filmov o (nielen) slovenských dejinách, ktoré vznikli na Slovensku za posledné tri roky. Vo všetkých sa ozýva téma národa a jeho identity – téma, ktorá v slovenskom dokumentárnom filme rezonuje už dlhšie. Vedie ma k otázke: z čoho sa vlastne utvára onen „príbeh národa“, ku ktorému film tak výdatne prispieva, hoci zakaždým ponúka len jeho časť, vybraný motív, úsek, obdobie?

Dokumentárne filmy o dejinách majú v každej národnej kinematografii pevné miesto. Inak to nie je ani v slovenskom non-fiction filme, a nebolo to inak dokonca ani vtedy, keď slovenská kinematografia v čase mečiarizmu stagnovala, či priam agonizovala. Filmy o dejinách vznikali a budú vznikať – na objednávku, z potreby, záujmu, bolesti, frustrácie, ale aj z radosti. Odrážajú aktuálny stav kolektívnej pamäti, dominantnú ideológiu, pokusy o jej subverziu, hrdosť i traumy, umožňujú minulosť valorizovať, zmierovať sa s ňou alebo ju aj kritizovať či odmietať. A v neposlednom rade vypovedajú o našej najaktuálnejšej súčasnosti.

Z tohto hľadiska je zaujímavé pozrieť sa na prvé dva filmy spomedzi tých, ktoré som vypichla v úvode. Krehká identita Zuzany Piussi a V tieni kráľa Svätopluka Jakuba Julényho sú dokumentárne dvojčatá. Spája ich téma, niektoré motívy i protagonisti, dokonca viaceré zábery. Obidva vznikli krátko pred blížiacim sa trojitým výročím. V roku 2013 si totiž Slovensko malo pripomenúť 20 rokov samostatnosti, 150 rokov od vzniku najstaršej kultúrnej inštitúcie Matice Slovenskej a veľkolepých 1150 rokov od príchodu vierozvestcov Cyrila a Metoda na Veľkú Moravu. Oba dokumenty však menej skúmajú vzťah medzi dejinami a pamäťou. V prvom rade poukazujú na prepojenie medzi národnými mýtmi, vlastenectvom, nacionalizmom a extrémizmom.

Téma vlastenectva na Slovensku buráca už niekoľko rokov. Už v roku 2007 premiér Robert Fico vyhlásil, že vychová Slovákov k vlastnenectvu. Týždeň pre parlamentnými voľbami v roku 2010 dal spolu s predsedom parlamentu Pavlom Paškom na nádvorí Bratislavského hradu vztýčiť jazdeckú sochu veľkomoravského kniežaťa Svätopluka s nápisom: „Svätopluk, kráľ starých Slovákov“.

Tento fakt sa objavuje v oboch spomenutých filmoch. A v oboch sa tak kľúčovým dejinným odkazom stáva reintepretované dedičstvo Veľkej Moravy. Ale nielen ono. Je tu totiž ešte jedno dedičstvo, na ktoré oba filmy poukazujú, a to je dedičstvo prvého Slovenského štátu (1939 – 45), ktoré naďalej sýti nacionalistické postoje národniarskych politikov i bežných Slovákov. Ikonami „príbehu národa“ sa tak u Julényho i Piussi absurdne stávajú solúnski bratia, Svätopluk a Rastislav, a v neposlednom rade… Jozef Tiso. A, samozrejme, ešte aj panenka Mária, patrónka Slovenska. A občas aj slovenskí hokejisti. Nemusia dokonca ani tak často vyhrávať.

Julény vo svojom filme načrtáva priamu líniu medzi Ficovou vládou a Maticou slovenskou, resp. jej najextrémistickejším krídlom. Strihom vytvára paralely medzi slovenskou nacionalistickou mládežou a Hitlerjugend. Ilustruje ich výrokmi bývalého člena Matice slovenskej, aktuálne zamestnanca Slovenskej polície (sic!) a člena pravicovo–extrémistickej strany ĽS – Naše Slovensko Mariána Mišúna, aj aktivitami predsedu tejto strany, aktuálneho župana Banskobystrického kraja Mariána Kotlebu (sic!!!).

Naproti tomu Zuzana Piussi ťahá líniu skôr symbolicky – od byzantského dvojkríža cez dvojkríž Slovenského štátu až po súčasný štátny znak Slovenska. Zatiaľ čo Julény využíva úvahy nad dejinami najmä na to, aby Roberta Fica obvinil, že k národným dejinám pristupuje podobne ako totalitní vodcovia pred ním, a že svojím prístupom toleruje a kryje extrémistické správanie a názory, Zuzanu Piussi zaujímajú skôr jedinečnosti či bizarnosti ňou sledovaných protagonistov.

Julény s mrazivou samozrejmosťou nastoľuje priamu súvislosť medzi historizujúcim národniarstvom vládnych predstaviteľov a prejavmi toho najagresívnejšieho extrémizmu. Piussi zase priťahuje pozornosť k hŕstke šialencov, ktorá v ničom nepripomína správanie „priemerného Slováka“. Lenže práve táto hŕstka šialencov je tou dobre viditeľnou špičkou ľadovca, ktorý pod hladinou skrýva svoju najväčšiu časť: dav oveľa obyčajnejších, banálnejších extrémistov skandujúcich v deň výročia vzniku vojnového Slovenského štátu antisemitské a antirómske heslá a nenápadne sa pridružujúcich k čoraz početnejším podobným skupinám vznikajúcim po celej Európe.

Napriek odlišnostiam sú si obe tieto filmové rétoriky v istom zmysle podobné, hoci jedna je postavená na paralelách a druhá vytvára hyperbolu. Obe divákov scitlivujú voči tomu, čo hovoria, i ako to hovoria.

Francúzsky historik Ernest Renan už v roku 1882 napísal, že „príbeh národa“ povstáva z dedičstva spoločne zdieľanej slávy a ľútosti“. Dokumentárne filmy Jakuba Julényho a Zuzany Piussi kriticky a občas až kruto ironicky poukazujú na súčasné aspekty jedného i druhého. Nie vždy je to pekný pohľad. Najmä, ak je jeho cieľom dostať sa divákovi pod kožu. Závoj filmovej nostalgie, použitý ako hojivá gáza, si však nechám do budúceho príspevku.