Práca naša každodenná
Režisérka krátkometrážneho snímku Pláž Bojo, ktorý ji.hlavský festival uvádza v sekcii Medzi morami, sa po projekcii divákom otvorila a poskytla informácie ohľadom samotného vzniku snímku. Odpovede rakúskej režisérky Elke Groen môžu obohatiť váš zážitok z filmu, preto vám výber z nich sprostredkovane prinášame aj v písomnej forme.
Ako vo vás vôbec skrsol nápad zachytiť každodennú prácu rybárov na ghanskom pobreží?
Ja som pôvodne v tejto oblasti natáčala úplne iný dokument, ktorý mal zachycovať chudobu miestnych ľudí. Počas natáčania som však mala jeden deň voľno, tak som sa prechádzala po pláži a všimla som si protagonistov Pláže Bojo pri ich práci. Snažila som sa pochopiť, čo vlastne robia a veľmi ma to zaujalo. Natáčala som si ich teda najskôr na telefón, pričom som sa rozhodla, že na druhý deň už prídem s kamerou a natočím o nich film.
Snažila ste sa s vašimi protagonistami zblížiť, alebo ste ich od začiatku chcela pozorovať len z diaľky?
Bolo pre mňa dôležité udržať si od ich určitý diskrétny odstup. Natočila som s nimi pôvodne asi desaťminútové rozhovory, do filmu sa však napokon nehodili, nefungovali by v ňom. Film som natáčala ako určitý dar pre nich, za ich namáhavú prácu. Po natáčaní som im ho ukázala na počítači a páčil sa im.
Ako uvádzate v samotnom filme, natáčala ste štyri hodiny, za ktoré rybári nachytali tri misky rýb. Je to pre nich dostatočne dobrý výsledok?
Je to samozrejme ťažká práca a spôsob, akým ju robia je veľmi zastaralý. Sú však zvyknutí takto pracovať, snažila som sa teda ponúknuť realistický pohľad na ich prácu. Je to samozrejme veľmi skromný výsledok, toto povolanie sa však dedí s otca na syna a zmeny v metóde chytania nie sú predstaviteľné. Z rozhovorov som sa dozvedela, že títo muži majú množstvo snov. Jeden chce byť mechanikom, druhý boxerom. Chýbajú im však financie a vzdelanie na to, aby mohli za svojimi snami vykročiť. Jeden producent na filmovom festivale mi po projekcii filmu ukázal fotografiu zo Srí Lanky a povedal, že má z tadiaľ podobnú skúsenosť. Taktiež tam muži pracovali veľmi neefektívnym spôsobom, robili však, čo bolo v ich silách.
Vaši protagonisti si pri práci pospevujú, titulky s prekladom však chýbajú. Snažila ste sa zistiť, aký je význam ich slov?
Snažila, pýtala som sa a zistenie ma prekvapilo. Oni v skutočnosti nespievali, ale povzbudzovali sa. Hovorili niečo ako „pridaj“ alebo „do toho“. Možno to teda považovať za takú pracovnú pieseň, snahu vyburcovať sa k lepším výkonom.
