Tak ďaleko, tak blízko... ale ako vlastne?

Slovenský režisér Jaro Vojtek má za sebou úspešný rok. Na jeseň 2014 do kín prišiel jeho hraný celovečerný debut Deti a pred čosi vyše mesiacom aj ďalší celovečerný film – dokument Tak ďaleko, tak blízko. Oba filmy spája skúmanie vzťahov medzi rodičmi a deťmi, testovanie ich funkčnosti, pozorovanie ich zlyhávania, ale aj zachytávanie vôle rozvíjať ich, hoci sa to niekedy zdá priam nemožné. Kým Deti tvoria štyri modelové poviedky o rodičoch a deťoch, film Tak ďaleko, tak blízko je portrétom štyroch konkrétnych autistických mladých ľudí a ich najbližších.

Na Slovensku sa už veľa popísalo o tom, aký je tento Vojtekov film užitočný: že búra mýty a stereotypy o autizme a ukazuje neskutočnú obetavosť rodičov, ktorí padajú od vyčerpania, no nevzdávajú sa a odmietajú svoje deti odložiť do neprimeranej ústavnej starostlivosti, kde musia byť medikované a kde nemajú možnosť sa rozvíjať. Trochu menej sa už píše o tom, v akých situáciách Vojtek autistov nakrúcal a najmä ako je film postrihaný.

Film Tak ďaleko, tak blízko v sebe nesie istú apóriu, ktorú odráža už názov. Ako nakrútiť dokumetárny portrét autistov, ak ich osobnostný profil, ich diagnóza, tak ako ju často laicky chápeme, predpokladá takú mieru uzatvorenosti do seba, že to neumožňuje nijaký hĺbkový ponor do prežívania a vnímania protagonistov? Ako sa priblížiť autistom, a nenarušiť ich krehkú rovnováhu spočívajúcu na predvídateľnej alebo vopred určenej rutine? A ak sa nám už zdá, že im rozumieme a správne čítame ich reakcie, rozumieme im naozaj, alebo usudzujeme len na základe toho, čo my sami poznáme a dokážeme precítiť?

Práve to sú otázky, ktoré vo mne vyvstali pri prvom sledovaní filmu. Pri druhom a treťom pozeraní som si na ne pokúsila odpovedať.

Tento text nebude recenziou. Tých už na Slovensku vyšlo viacero – a dobrých. Za všetky spomeniem aspoň tú Zuzany Mojžišovej v týždni č. 16/ 2015 alebo tú od Pavla Smejkala v májovom vydaní mesačníka Film.sk. Tento text bude skôr analýzou toho, ako Vojtek o mladých autistoch vypovedá a ako túto výpoveď štruktúruje.

Zo štyroch protagonistov filmu dvaja patria k tzv. funkčným autistom. Druhí dvaja trpia ťažšou formou postihnutia. Táto symetria vo vzorke protagonistov umožňuje Vojtekovi striedať performatívnejšie sekvencie so sekvenciami (zdanlivo) observačnými.

Silvia a Milan sú tí komunikatívni autisti. Síce svojsky, no v podstate adekvátne reagujú na svoje okolie. Ich inakosť je sympatická, zábavná a pôvabná. Obaja mladí ľudia navyše ochotne spolupracujú s režisérom. Po úvodných scénach „zbližovania“, kde ich kamera iba sleduje, začínajú na štáb reagovať. Vnímajú kameru, obracajú sa k nej. Odpovedajú na otázky položené mimo záberu. Chytajú sa na iniciované situácie, odhaľujú svoje postoje aj emócie: spokojnosť, nadšenie, radosť, ale aj neistotu. Vďaka tomu nie sú len figúrkami–atrakciami, hoci povrchné sledovanie filmu by k takémuto vnímaniu mohlo zvádzať.

Jakub a Andrej naopak komunikujú málo a ťažko. Kameru akoby vôbec nevnímali. (V skutočnosti to tak nie je, štáb a kamera boli zrejme prinajmenšom v prvých fázach nakrúcania výrazne rušivým elementom – nie náhodou po nich Andrej v jednej scéne dokonca hodí polievkovou lyžicou.) O to intenzívnejšie režisérovi asistujú ich rodičia. Poskytnú rodinný videoarchív, podelia sa o anamnézu, vysvetlia že pre autistov s ťažkým postihnutím na Slovensku nejestvujú primerané zariadenia, v ktorých by mali vhodné podmienky. Respektíve nejestvovali, kým ich oni sami nevytvorili.

Vojtek pri tomto rozprávaní volí formu neinvazívneho voice overu, kde napríklad hlas Andrejovho otca používa doslova ako komentár krížený s vnútorným monológom. Informačne veľmi nosné a pritom pomerne nenásilné sú aj rodinné rozhovory Jakubových rodičov so starším synom, Jakubovým bratom, ktorý ako mladý vedecký pracovník v USA skúma, ako a čím by sa stav ťažkých autistov mohol zlepšiť.

No nielen vďaka tomu sa Vojtekovi darí divákov naladiť aj na týchto dvoch nekomunikatívnych protagonistov. On totiž zachádza ešte ďalej. Ukazuje, resp. naznačuje to, čo si s ťažšími formami autizmu málokedy spájame: citový vývoj postáv, zmeny ich správania, ochotu spolupracovať.

Tento vývoj máme možnosť sledovať predovšetkým na tom najťažšom prípade – na Andrejovi. Na začiatku ho v nekvalitom home videu vidíme len trpieť, zúfalo revať a ubližovať si. Neúnavná starostlivosť rodičov síce občas prinesie výsledky – Andrej sa napríklad teší z vody v bazéne, spieva si – no záchvaty paniky a úzkosti sprevádzané ničením vecí a sebapoškodzovaním nemiznú.

Po tom, ako jeho otec iniciuje vznik špecializovaného zariadenia pre autistov, kam sa Andrej presťahuje, jeho záchvaty vo filme skončia. Nahradí ich maximálne nepokoj. Ale nielen to. Vojtek nám v jednej scéne dokonca ukáže, že Andrej vie byť dokonca aj dojatý!

V tejto scéne s pomocou asistenta pripraví Andrej ostatným autistom v domove jedlo. Autistom chutí, podaktorí si chcú dokonca pridať. Andrej ich pozoruje, usmieva sa, zakrýva si oči: teší sa, očividne je pohnutý.

Čo však v skutočnosti vidíme? Nejde o scénu nakrútenú v jedinom zábere, ale o sled záberov, v závere dokonca doplnený extradiegetickou hudbou. Je dojatie skutočne Andrejovo, alebo nás dojíma v prvom rade Jaro Vojtek, keď emóciu vytvorí kauzálne pôsobiacim strihom a doladí hudbou, ktorá stereotypné pohyby autistu premení na pantomímu, na gestá nabité významom a citmi? Zrazu máme pred sebou situáciu, v ktorej sa udeje niečo zázračné. Všedné sa pomocou filmového aparátu zmení na vznešené.

Podobne nevieme ani to, či záchvaty autistom v špecializovanom domove skutočne ustali, alebo ich len Vojtek nenakrútil, prípadne ich vystrihol a nepoužil.

Ale čo na tom, že vidíme iba to, čo vidieť máme? Vidíme sktátka to, čo nám Vojtek ukazuje a cítime to, čo sa v nás usiluje vyvolať. A neukazuje nám toho málo: naznačuje, ba presviedča nás, že autistom je najlepšie v pokojnom, nemennom prostredí – a nemusí to byť nevyhnutne prostredie ich vlastnej rodiny – v chránenom priestore, do ktorého chaos sveta vstupuje len minimálne a kde môžu a dokážu byť šťastní, vďační, ba aj dojatí.

Jaro Vojtek nakrútil film, ktorý je zo štrukturálneho hľadiska určite jeho najprepracovanejším. Možno nešlo o zámer, no postupnosť scén a striedanie protagonistov má svoj nenápadný vzorec: Silvia – Jakub – Milan – Andrej – Milan – Jakub – Silvia. Táto postupnosť sa zopakuje dvakrát, pričom druhýkrát je neúplná: namiesto prechodu k Silvii prechádza Vojtek mimo poradia k Andrejovi. No práve tu ide o onú vyššie spomenutú, kľúčovú scénu filmu, v ktorej sa Andrej dojíma. Záverečných 20 minút filmu potom patrí dvom párovým scénam, kde spolu vystupujú Milan a Silvia, ďalej scéne so Silviou a jej otcom na plese a trom krátkym harmonickým scénam, kde Milanov pestún hovorí, že sa oňho s manželkou budú starať, aj keď už dovŕšil plnoletosť, kde Jakub skypuje s bratom a kde Andrej v noci nepokojne vychádza z izby v zariadení pre autistov, no napokon sa vracia, upokojuje sa a líha si spať.

Táto štruktúra mi pripomína iný slovenský dokument o ľuďoch s postihnutím – film Slepé lásky (2008) Juraja Lehotského. Aj tu sme videli štyroch protagonistov (hoci v izolovaných poviedkach) a aj tu sa základná naratívna schéma v poslednej štvrtine filmu zvrtne a ponúkne nám čosi ako šťastný (alebo otvorený) epilóg všetkých štyroch príbehov. Aj Slepé lásky sú na prvý pohľad observačný film, v ktorom však najvýznamnejšiu rolu zohráva percepcia režiséra a jeho predstavy o tom, ako svet vnímajú nevidomí ľudia.

Animovaná podmorská sekvencia v Láskach je tak ekvivalentom poetických, takmer rozprávkových scén, kde sa Jakub dotýka holého stromu ozdobeného vianočnými guľami a veľkonočnými vajíčkami, alebo kde sa Andrej dojíma nad tým, že jeho jogurt chutí niekomu inému.

Vojtek a Lehotský majú teda jedno spoločné: nenásilným spôsobom núkajú divákom ich vlastný spôsob videnia. Alebo len vzácne súznejú so svojimi protagonistami?

Vo Vojtekovom filme Tak ďaleko, tak blízko z pôvodnej objednávky na dvadsaťminútový osvetový film o autizme vyrástol autorský časozberný film, v ktorom si pozorovanie podáva ruku s navodzovaním situácií i pocitov. Vďaka tomu sa mu však darí scitlivovať nás voči odlišnosti, približovať nás k nej a dokonca sa v nej aj spoznávať.