Kdo se se mnou zatočí

Modrají se poměnečky, zelená se klokočí. Kdo se se mnou v tom kolečku, kdo se se mnou zatočí?

Zadaním bolo vytvoriť animovaný dokument na tému revolúcia. Rada priznávam pôvodné školské zadanie, pretože sama, bez nejakého postrčenia, by som k podobnému námetu zrejme nedošla. Vrámci útrpného hľadania vhodnej témy mi jedna blízka osoba poradila rozpracovanie problematiky detských domovov. Po krátkom skúmaní stránok domovov na internete a čítania príbehov som si so zlomeným srdcom povedala, že to je tá téma. Do tvorby som sa vrhla s hlavou plnou naivných predstáv. Skutočná podstata dokumentu sa odhaľovala sama – postupne a organicky. Tak ako aj samotný scenár a vizuál.

Film si to nakoniec aj tak vyprosí sám

Mojou pôvodnou myšlienkou bolo opísať pozitívnu revolúciu vo svete ústavnej starostlivosti. Ako nezainteresovanej osobe sa mi vždy zdalo, že aspoň z materiálnej stránky sú domovy vybavené čím ďalej tým lepšie. Po pár stretnutiach s Petrou Kačírkovou, aktívne pôsobiacou v tejto oblasti, sa môj obzor začal rozširovať a uberať úplne opačným smerom. Nasledovali stretnutia, pri ktorých som nahrala rozhovor s Michalom Ďorďom, ktorý pôsobí v nadácii Vteřina poté a s Júliou Kochovou, ktorá pôsobí napríklad v organizácii Dobrá rodina. Keďže som stále plávala len na povrchu problému, moje otázky sa mi zdali roztrasené a naivné. Ich výpovede boli však viac než uspokojivé a určili tak ďalší smer filmu. Pôvodné predstavy tvorby sa nakoniec úplne líšili od reality. Chcela som viac výpovedí z viacerých uhlov pohľadu. Konfrontovať názory ľudí pracujúcich v domovoch, ľudí z ministerstiev zodpovedných za financovanie a tiež detí. Keďže táto téma je hodná rozhodne väčšieho formátu, bolo obrovskou výzvou z hodiny nahrávok vybrať len tých krátkych 5 minút. Nestihla som sa dostať k žiadnemu osobnému stretnutiu v nejakom domove a ani k deťom. Nakoniec to bolo vlastne dobré, pretože s väčším množstvom materiálu by to bolo ešte ťažšie. Stále mi tam však chýbal nejaký hlas detí, tak som to nakoniec vyriešila piesňou z knihy Jarní říkanky, ktorú mi kamaráti zo štúdia Versus pomohli zhudobniť.

Aby obraz neprekričal zvuk

Počas procesu strihu audia som sa snažila nájsť to správne vizuálne riešenie. Vznikli tak 3 storyboardy, 2 animatiky a hromada výtvarných návrhov. Časový tlak a neznámo, ktoré pre mňa forma dokumentu predstavovala, ma neúprosne naháňali a tlačili k stene mojich schopností. V týchto momentoch ma hnala túžba ponúknuť ľuďom aspoň letmý pohľad za záves mylných predstáv. Po neúspešných scénaroch a skicách som si spomenula na autora menom Boris Labbe, ktorý sa stal mojou hlavnou vizuálnou inšpiráciou. Celá finálna koncepcia vznikla jedného dňa v mojej obľúbenej kaviarni za zvuku hudby Sigura Rosa, ktorý udával náladu tejto jemne depresívnej a vážnej téme.

Finálna verzia animatiku pozostávala z minimu pohybu, hromady popiskov a šípok. Ondřej Vomočil je úžasný zvukár, ktorý dokázal pochopiť poznámky ako: pocit rannej hmly a jaskynná samota. Finálnu animáciu som vkladala do takmer hotového zvuku. Technická stránka pozostáva z veľkej časti z rotoskopie 3D modelov, rúk či vodnej hladiny. Problematika rotoskopie je na poli animácie večne otvorenou debatou. Ja som za každú formu, ktorá šetrí čas a slúži k uskutočneniu myšlienky. Samotná animácia bola veľmi “nobrain” procesom fázovania animatiku a prekresľovania 3D modelov. V porovnaní s procesom vymýšľania je to pre mňa vždy odmenou.

Štvorcový, takmer vertikálny formát som zvolila z dôvodu pocitu uzavretosti či uzamknutosti v jednom z trezorov, ktoré sa vo filme opakujú. Širokouhlý je iba začiatok s deťmi spievajúcimi veselú pieseeň. Kľúčovými prvkami sú skrinky symbolizujúce odloženie, uzamknutie, nepotrebnosť, hromadnosť a samotu. Kľúče ako cesta k poznaniu, pomoci a k slobode. Vlna ako prvok ukazujúci bezmocnosť. Takmer statickými scénami som využívala slobodu obrazu – chvíľu sa nikam neponáhľať a nechať diváka sústrediť sa priamo na výpovede.

Posolstvo tohto malého filmu vnímam hlavne ako svoju vlastnú zmenu myslenia v tejto oblasti, a túžbu sa tomu v budúcnosti ešte nejak venovať. Takisto verím, že dokáže prehovárať k širšej verejnosti, nie len k festivalovým divákom.