Nastal čas objavovať nové vrstvy komunikácie

Stále prítomnejším problémom, ktorý nám už celkom rázne klope na dvere, je klimatická kríza a všetky výzvy, ktoré sú s ňou spojené. Toto slovné spojenie je však už úplne vyčerpané a stáva sa z neho len obyčajná fráza. Preto sa musíme znova začať pýtať: ako komunikovať širokému publiku tému, ktorá je všadeprítomná a vyvoláva v nás nekonečné pocity strachu a beznádeje?

A práve témou, pretkanou všetkými debatami bloku NOVÁ PŘÍRODA: o vztahu člověka ke všemu, co nás obklopuje, ktorý sa odohral na minulom ročníku Inspiračného fóra v rámci jihlavského dokumentárního festivalu, bola komunikácia a jej nové formy. Ako znova naviazať naše zmysly a bytie v súčinnosti s prírodou? Sme schopní byť citlivejší na environment, ktorý nás obklopuje, a naslúchať mu? Ak áno, mali by sme objaviť nový, ďaľší, neviditeľný svet koreňov a systémov, ktoré nevybudoval člověk, či znovuobjaviť určitú animálnosť – to sa javí ako jediná možná cesta od strachu a beznádeje, do dní, kde naša planéta zas dostáva priestor a môže sa začať zotavovať.

Svet bez človeka na prvom mieste

Barbara Benish začína svoju prednášku posledného bloku Inspiračného fóra so slovami „V poslednej dobe často myslím na smrť, predsa je to týmto časom.“ Myslí tým jeseň: pofukovanie vetru, zažltnutú trávu a sezónne kvety vysadené v brutalistických kvetináčoch mestského verejného priestranstva. Ale hlavne to o nej prezrádza, ako veľmi je napojená na prirodzený cyklus života úrodnej pody. Je zakladateľkou Centra pre kreatívnu udržateľnosť Artmill, ktoré sa nachádza neďaleko mesta Sušice na juhozápade Českej republiky. Je to miesto, ktoré si pred 20timi rokmi po príchode z rodnej Kalifornie absolútne zamilovala – unesená životom, kde si môže dovoliť nadviazať vzťah s kusom pola, ktoré sa jej odvďačí plodmi. Po prednáške ju prosím, aby mi priblížila život v jej centre, a ona odpovedá: „Artmill je starý mlyn, je to miesto, kde sme vybudovali naše eko-umelecké centrum, kam pozývame umelcov, zahraničných návštevníkov a študentov. Robíme tam rôzne workshopy, je to skríženie umenia a poľnohospodárstva. Pôvodne sme ho volali Centrum pre udržiteľnosť, ale pravdepodobne ho zmeníme na Centrum regenerácie.“ Prečo? Benish to zdôvodňuje tým, že udržateľnosť bola termínom, ktorý chceli v dobe vzniku centra udržať. „Ale dnes už vieme, že je na to neskoro. Dnes už musíme rozprávať o regenerácii a musíme konať rýchlo. A ako toho chceme docieliť? Môžeme pestovať vlastné jedlo – produkovať len organicky. Nie je to len o produkcii, ale aj o logistike a doprave jedla. Ak budeme zas viac lokálni, možno ešte máme šancu spomaliť stávajúcu situáciu,“ objasňuje mi Benish a doplňuje: „Organizátori moju dnešnú prednášku pomenovali Komunitné záhrady, ktoré sa normálne nachádzajú v mestách, kde sa komunity stretnú a spoločne pestujú jedlo. Ale my sa nachádzame v divočine, kde okolo nás nikto nie je. Sme obklopený lesom, jazerom a poliami. Takže komunita mojej záhrady je vlastne neľudský druh – sú to rastliny.“

Mnoho ľudí však žije v preplnených mestách v kolečku povinností a práce. Nemá potrebu či možnosť bývania mimo pulzujúce mesto. Na prechádzkach mestom môžeme zahliadnuť ľudí ťukajúcich do počítačov vo vysokých presklenných budovách. Ak sa zasníme, hluk z neustále trúbiacich áut a električiek nás z myšlienok rázne a rýchlo vytrhne. Čelíme stále sa zväčšujúcim tepelným ostrovom, ktorým dopomáhame vyrúbaním vzrastlej zelene či výstavbou nových, ďaľších nákupných centier. Zvuk zbíjačky prehľučuje už tak tichý spev vtáctva. Komunitné záhrady sa vzďaľujú mimo centrum. Človek sa tomu poddá a postupne si na všetko zvykne. Odtrhne sa od predstavy vlastného hospodárstva, samostatnosti, lokálnosti či prirodzených cyklov. Zaťahuje žalúzie pred neustálym svetlom mestských lámp, ktoré osvetľujú prázdne nočné ulice. Svet rastlín, húb, stromov či potokov sú mu už úplne odcudzené.

Dalšia hosťka minuloročného jihlavského Inspiračního fóra, Monika Gagliano, nám však svojim výskumom prináša novú perspektívu vzťahu človeka a prírody. Upozorňuje na to, že musíme ísť pod povrch vecí, hlbšie než tam, kam dovidíme, priamo ku koreňom a ich komplexnosti. Kvet či strom nemá len okrasnú funkciu, ale bohatý koreňový systém a určitú vnímavosť, ktorá má oveľa hlbší systém, z ktorého sa ako ľudská rasa môžeme mnohé priučiť. Je pre nás úplne prirodzené, že sme si vyvinuli niekoľko druhov rozmanitej komunikácie, ale už tak prirodzené nám nepríde, že i svet mimo človeka má svoje formy komunikácie – že aj rastliny sú prepojené, komunitné či schopné reagovať na podnety.

Filozof a bádateľ Lukáš Likavčan, ktorý danú prednášku bio-ekoložky a bio-akustičky moderoval, ju zhrňuje nasledovne: „Monika Gagliano sa venuje výzkumu bio-akustiky, vlastne sa venuje zvuku vydávaných rastlinami. Je pre ňu zaujímavé baviť sa o komunikácii o jazyku ako o niečom, čo nie je exkluzívnou vlastnosťou človeka a cicavcov, ale je to niečo, čo sa odohráva v celej prírode. A to hlavne preto, že pre ňu nie je komunikácia niečo, čo sa nedá uzavrieť do jednotlivca, či príslušníka/čky jedného druhu, pre ňu je komunikácia nejaký typ obecného správania sa živej hmoty. A prebieha na všetkých úrovniach od bunečnej po ekologickú či planetárnu. Takže miesto toho, aby sme jazyku rozumeli v úzkom zmysle, jazyk je skutočne nejakou metaforou bytia vobec.“

Ako ale nájsť komunikáciu, ktorá by nám umožnila pochopiť naše postavenie vovnútri komplexu živočíšstva? Stačí nám počúvať? Pýtam sa kultúrneho ekológa a filozofa Davida Abrama, aby mi priblížil svoju prácu, a tajne dúfam, že mi dá odpoveď, ako nájsť chýbajúci kus vzťahu medzi človekom a prírodou. Na pomerne komplikovanú otázku dostávam ďaľšiu hádanku: „Moja práca je o otvorení erotického vzťahu ku všetkému. Viete, čo erotický znamená?“ Odvtedy si lámem hlavu, pretože boh lásky Eros bol uctievaným ako boh úrody. Podľa starých mýtov bol Eros zosobnením mocnej a vše oživujúcej sily, ktorá sa zrodila po počiatočnom Chaose. Spojil rozptýlené počiatky vecí, z nich vznikli živé bytosti, bohovia, ľudia i zvieratá. Ja si to preto vykladám nasledovne: je na nás, každom jednom, aby sme znova v sebe objavili Erosa a naplnili sa láskou k tomu, čo nás obklopuje. A v tej chvíli asi len naivne dúfam, že je možné, aby sme zmenili náš prístup v komunikácii medzi sebou samými a medzi tými, ktorých stále nepovažujeme za sebe rovných.