Neviditeľná

Ono to vlastne začalo veľmi nenápadne, mojim bakalárskym filmom Zuna (2013). Nejako podvedome som sa začala vŕtať v téme pôrodníctva a intuitívne ma to zaviedlo až k domácim pôrodom. Štúdiom témy som zistila, že za tým všetkým nie je nič iné, iba moje vlastné narodenie. Zuna ako film bol pre mňa dôležitým krokom odkryť svoje pocity z nemocnice ako chladného miesta, kde pôrod ostáva miestom bez lásky so sterilnými rukavicami a kovovými nástrojmi. Počúvaním pôrodných príbehov iných žien sa však odkryl hlbší problém. Téma nerešpektu, manipulácie a násilia pri pôrode. Moja prvá reakcia bola presne taká akú zažívam celé tie roky od svojho okolia. "To nie je možné! Neexistuje, aby sa to dialo! Žijeme v demokratickej spoločnosti a v iných krajinách je zdravotníctvo na tom oveľa horšie!" Rutinné nástrihy bez súhlasu, pôrod s obmedzovaním pohybu, stravy a tekutín, šitie bez dostatočnej analgézie, arogantné správanie personálu, zastrašovanie, separácia matky a jej dieťaťa sú len slabým príkladom toho, čo si žena v našich nemocniciach môže zažiť. Áno, sú tam aj dobrí a kvalitní lekári a pôrodné asistentky. Ale je to ako ruská ruleta. Nikdy neviete aký personál si vyžrebujete.

Prvé dva roky som šla cez prípravu filmu sama. Našla som úžasné protagonistky z piatich krajín (USA, ČR, SR, Dánsko a Španielsko), ale nedokázala som nájsť nikoho, kto by mojej téme veril. Až kým nevyšiel von televízny seriál Tajné životy, ktorý pripravovala dramaturgička Biba Bohinská. Presne som si povedala, že ak niekto na Slovensku bude rozumieť násiliu, tak je to ona. Zavolala som jej a ona povedala áno. Vtedy film nabral nový smer a nádej. S Bibou prišla producentka Silvia Panáková a začali sme pracovať na zlepšení scenára a získavaní financií. Bola to dlhá cesta, na ktorej som musela dokazovať, že na film tohto rozmeru skutočne mám. Ten čas bol však dôležitý. Mala som možnosť prehĺbiť svoje vedomosti o pôrodnom procese, scitlivieť v téme ľudských práv a stretla som šikovných ľudí, ktorí mi verili a stali sa súčasťou filmového štábu.

Film sa dial akoby so zásahom zhora. Moje protagonisti a protagonistky mi absolútne dôverovali a do cesty sme dostávali presne to, čo malo byť vo filme. Pre môj štáb bolo asi najsilnejším zážitkom nakrúcanie s Penny Simkin v Seattle (USA). Penny je terapeutka a dula celou svojou dušou a traumatizovaným ženám sa venuje celý život. Pomohla nám sa naladiť na ich bolesť a pochopiť ako zážitok z pôrodu ovplyvňuje ženu. Najťažším na filme bolo stráviť desať filmovacích dní v slovenskej pôrodnici. Čakať na pôrody a vnímať ako to tam funguje. Ženy rodia v pôrodných boxoch s odhrnutým závesom, bez možnosti intimity a slobodného pohybu. Zároveň vidieť silnú hierarchiu medzi lekármi a pôrodnými asistentkami, ktoré sú zo svojej práce vyhorené a nik nepočúva ich potreby. Ako vlastne môžeme čakať, že budú prejavovať úctu a rešpekt k rodičkám, keď ich samé si nik nevšíma?

Asi našťastie pre mňa, pred dvomi dňami som sa vrátila z nakrúcania v Dánsku. Nemocnica podobného typu, len s iným prístupom. To bolo moje liečenie. Keď vám pomáhajú naplniť vašu ideu filmu a zažijete ten najkrajší pôrod aký ste v nemocnici kedy videli. Všetko, čo som počas nakrúcania filmu zažila iba potvrdzuje to, čo som cítila na začiatku. Môže to byť inak. Môžu sa naše deti rodiť v intímnom a bezpečnom prostredí, za prítomnosti ľudí, ktorí procesu rozumejú a rutinne ho neurýchľujú. Ja len dúfam, že film Neviditeľná prekoná priepasť a začne ľudí spájať za spoločným účelom. Nech už nie sú dve strany, ale iba jedna, ktorá sa snaží do nášho pôrodníctva vrátiť úctu a trpezlivosť.