Ako a prečo vznikla kniha o slovenském autorském dokumentě

Nápad napísať ucelenú odbornú monografiu o autorskom dokumentárnom filme na Slovensku v rozpätí 25 rokov (1989-2014) vznikol až po napísaní niekoľkých štúdií, ktoré boli publikované v domácom akademickom prostredí časopisecky alebo vyšli v rámci zborníkov z konferencií. Postupne som si začal uvedomovať, že u nás absentuje ucelený obraz o vývinových premenách v oblasti dokumentárnej tvorby po roku 1989. Na dlho posledným syntetizujúcim dielom bol historický prehľad non-fikčnej kinematografie od Václava Maceka z názvom K dejinám slovenského dokumentárneho filmu (1992). Existovalo tiež viacero roztrúsených štúdií, ktoré čiastkovo mapovali dianie v dokumentaristike v tom ktorom období, ale nebolo ich až tak veľa. Po rozhodnutí napísať monografiu nastali problémy s jej tvarom, tematickým členením a s usporiadaním kapitol. Išlo o otázky týkajúce sa metodológie. Od začiatku som vedel, že nechcem robiť encyklopedicko-historický prehľad všetkých filmov, z ktorého sa čitateľ nedozvie podrobnosti o spôsoboch dramaturgickej práce, o rétorike a poetike pri konštruovaní výpovede jednotlivými režisérmi, nenazrie do kuchyne ich režijných prístupov, a nezistí, čím sa jeden líši od ostatných, resp. čo ich navzájom spája. Položil som dôraz na interpretáciu významných diel a na popis tvorivých autorských metód a najzaujímavejších tém. Z tohto hľadiska som si musel koncepciu knihy cielene zúžiť.

Prvú časť publikácie tvorí rozsiahly teoretický úvod, v ktorom sa snažím odpovedať na otázku, čo sa skrýva pod termínom autorský dokumentárny film. Rozhodol som sa, že sa budem prioritne venovať celovečerným dokumentárnym filmom s výrazným autorským rukopisom. Po roku 2000 slovenská dokumentárna tvorba zažívala zlaté obdobie. Hraná tvorba za ňou v úspechoch výrazne zaostávala. Režiséri ako Peter Kerekes, Marko Škop, Juraj Lehotský, Jaro Vojtek, Robo Kirchhoff, Zuza Piussi a ďalší, nakrúcali výrazné autorské celovečerné dokumenty, ktoré boli úspešné najmä na súťažiach medzinárodných filmových festivalov. Každý jeden z nich pritom používal iné tvorivé metódy. Problém nastal pri charakteristike filmov z obdobia rokov 1989 – 2000. S dokumentárnym filmom sa v tomto období nepočítalo ako so samostatným celovečerným produktom určeným do kinodistribúcie. Musel som preto podriadiť výber interpretovaných diel selekcii a pokúsiť sa vystihnúť toto obdobie tak, aby som na najvýraznejších dlhometrážnych tituloch zároveň vystihol charakter tohto obdobia a určil si zlom, v ktorom taktovku prebrala vyššie spomínaná režisérska generácia (Generácia 90) povestná svojimi novými autorskými prístupmi.

Roky 1989 – 2000 boli turbulentným obdobím. Režiséri sa vyrovnávali s komunistickou minulosťou, snažili sa zaznamenať politické a spoločenské zmeny, reagovali na nástup trhového hospodárstva, rozdelenie Československa a v politike na mečiarizmus. Po zániku štátneho monopolu vznikli súkromné produkčné spoločnosti, napr. Febio F. Feniča v Prahe angažovalo množstvo slovenských tvorcov, ktorí z večera do rána prišli o tvorivé zázemie na Kolibe. V tejto atmosfére zohrala koncom deväťdesiatych rokov rozhodujúcu úlohu Katedra dokumentárnej réžie FTF VŠMU v Bratislave, kde sa stretli výrazné osobnosti, ktoré spájala túžba za každú cenu nakrúcať, testovať hranice dokumentu, autorsky pretvárať realitu a hľadať nové výrazové možnosti sebavyjadrenia prostredníctvom dokumentu. A to napriek nepohodliu a bez inštitucionálneho zázemia, či bez výraznejšej štátnej podpory. Táto renesancia formy a režijného ozvláštnenia naozaj nastala a trvá podnes. Po roku 2012 autori Generácie 90 prešli do hraného filmu a objavilo sa množstvo nových dokumentárnych debutov. Dnešná nová generácia tvorcov sa pritom musí vysporiadať priam z elitným postavením ich predchodcov, ktorí nastavili latku autorského dokumentu privysoko. Ale aj tento mýtus musí raz padnúť a dokumentárna tvorba sa posunie ďalej k novým métam a bude reagovať na nové výzvy. Po roku 2012 sa v kinematografii začali objavovať ďalšie fenomény. Sú nimi filmy-pocty alebo dokumentárne medailóny o populárnych osobnostiach, známych z mimofilmového prostredia: šoubiznis, hokej, cirkev a pod. Kritici nad ich formálnym spracovaním krútia hlavami, ale domáca divácka návštevnosť týchto filmov je masová. Dokument sa tak ocitol pred novými výzvami. Nakrúcať autorský film pre festivaly alebo divácky film bez autorských ambícií?

Moja knižka je určená najmä všetkým, ktorí majú radi kvalitný dokumentárny film, chcú sa o ňom niečo dozvedieť, a budem rád, keď podnieti ďalších tvorcov k nakrúcaniu ich vlastných autorských filmov.