Máme svoj film! Obrazy Slovenského štátu

Kinematografia slovenského štátu je na Slovensku relatívne zmapovaná – aj preto, že objem filmov nie je veľký – len zriedka je však objektom kritickej sebareflexie. Alebo nejakej širšej spoločenskej debaty. Súvisí to jednak s dodnes nevyjednaným vzťahom Slovákov k svojej vojnovej slovenskej štátnosti, jednak s nedostatočným dištancovaním sa tej aktuálnej, druhej štátnosti od fašistických obsahov tej prvej. Tak ako s povstaním, aj so slovenským štátom sa stále politicky „čachruje“ a vyjednáva. Špeciálne dnes, kedy slovo fašizmus nadobúda vyslovene performatívne obsahy a za fašistu je, na princípe „zlodej kričí chyťte zlodeja“, neofašistami neraz označovaný antifašista.

Možno aj v tejto súvislosti je v českom prostredí dôležité pripomenúť, že slovenský štát, hoc vznikol pod nátlakom a z protekcie Tretej ríše, nebol protektorátom! Tvrdosť režimu, aj vzhľadom na jeho iný charakter, bola odlišná, odlišné boli praktiky kolaborácie i odboja. Zdôrazňujem to preto, že česká historiografia má niekedy tendenciu vyhodnocovať slovenský štát i jeho kultúru protektorátnou prizmou a míňa sa tak často pochopeniu veci, vytvárajúc navyše zbytočné podráždenie na slovenskej strane. 

V slovenskom štáte a zvlášť v jeho kultúrnom prostredí bola situácia často komplikovanejšia, mnohí kultúrni pracovníci pracovali takpovediac „pod obojím“, zároveň v establišmente i v odboji. Inými slovami: akoby tu neplatila protektorátna rovnica odbojný Čech verzus nemecký okupant. V práci mnohých „kolaborantov“ (viď slovenskí národohospodári) nešlo o oprávňovanie režimu, ale o jeho premenu či rozklad zvnútra. Spomínam to aj preto, že slovenská kultúrna situácia sa dnes začína tej fašistickej trochu podobať, a časť kultúrnej obce zrejme čoskoro zvolí podobnú stratégiu.

Ale k filmu: V roku 1939 vznikla z iniciatívy ľudí okolo úradníka Tatrabanky Pavla Čambalu, za účasti štátu, dvoch bánk a Deutsche Partei, monopolná účastinná spoločnosť Nástup. Jedným z prvých produktov monopolizujúceho sa filmovníctva bol už koncom roku 1938 filmový týždenník Nástup. Úradom propagandy monitorovaný týždenník mal sprvu zmluvu s Aktualitou, neskôr, v novom režime, s UFA, od ktorých preberal väčšinu príspevkov. Novinkou však boli vlastné filmové šoty – jedna až tri reportáže, povinných 20 percent obsahu týždenníka. 

V skladbe týždenníka, ktorej väčšinu tvorila prevzatá nemecká propaganda, neraz dosť agresívna, aj veľkú časť domáceho materiálu predstavovala politika – legitimizovanie pofidérnej štátnosti, jej predstaviteľov a inštitúcií, zapojenie štátu do vojny a jej oprávňovanie (reportáže z východného frontu)… Propagoval sa tiež folklór a národný svojráz – v podstate Blut und Boden, ale i každodennosť, kultúrny a spoločenský život, dopravná a priemyselná infraštruktúra a jej budovanie, národohospodárske úspechy, krásno-slovacita, výstavy o umení či národnohospodárskom napredovaní… To boli kvázi „plusové“ hodnoty filmovej propagandy (za čo bojujeme).

Inou jej stránkou bol šovinizmus, hľadanie a usvedčovanie nepriateľa, vnútorného (antisemitizmus, protičeská agenda) i vonkajšieho (antiboľševizmus). Holokaust – deportácie, ktoré sa na Slovensku diali v dvoch vlnách – od marca do októbra 1942 a po potlačení SNP, pričom v prvom prípade boli vecou vlastnej politickej iniciatívy, ktorá nemala v satelitných štátoch Ríše obdobu, – nič z toho v Nástupoch nevidíme. Buď sa druhotne cenzurovali, alebo sa tieto udalosti pre týždenník preventívne vôbec nezaznamenávali. 

Antisemitizmus (ako súčasť „výbavy“ slovenského fašizmu) je tu ale prirodzene prítomný. Napríklad v súvislosti s pozemkovou reformou (Rozhovor novinára s roľníkmi, Nástup č. 7 / 1938), v prevzatých šotoch alebo v nacionalistickej dikcii niektorých slovenských politikov. Inou polohou dobového antisemitizmu boli dovezené nemecké filmy v kinách (napr. Žid Süss či Ewige Jude) a afirmatívne reakcie na ne, ale aj absentujúci hlas a stratený talent odstavených umelcov židovského pôvodu. 

Väčšina šotov týždenníka Nástup išla „po srsti“ režimu, ale nájdeme aj pár problémových, pri ktorých dnes zvažujeme ich možný disidentský podtext. Napríklad reportáž S dovolením: „Malá prasacina“ (Nástup č. 253 / 1943) o chove ošípaných na statku v Trebišove je podaná ako antropologická štúdia „prasacieho štrandu“ v orwellovskom duchu.

V roku 1941 vzniklo v Nástupe tzv. výrobné oddelenie (vedúci a headhunter: Ladislav Faix, režiséri: Paľo Bielik, Eugen Mateíčka, Ján Fintora, kameramani: Karol Krška a Karel Kopřiva). Jeho autori, ak nemali tú skúsenosť, sa profesionalizovali praxou alebo krátkymi stážami vo viedenských (Wienfilm), respektíve pražských (Pragfilm) ateliéroch. Prvým produktom výrobného oddelenia bolo päť čísel mesačníka LÚČ, tvoreného vždy dvomi–tromi kratšími kultúrnymi snímkami v rozsahu 5–7 minút. Následne už vznikali samostatné, 10–15 minútové dokumenty, ktorých témy v podstate rozvíjali témy a „propagandistické línie“ týždenníkových reportáží. Za pozornosť stojí originálna filmová hudba, ktorú pre film skladali niektorí hudobní modernisti (Tibor Frešo, Šimon Jurovský). 

Niektoré ambicióznejšie filmové tituly zostali koncom vojny roztočené (Kovačevičov film o Demänovských jaskyniach V ríši večnosti, stredometrážny farebný film Martina Hollého st. Hanka sa vydáva, ktorého nakrúcanie prerušilo SNP), iné sa dokončovali až po vojne (Zimmerovo Čierne umenie). Spolu vzniklo v Nástupe asi tucet štruktúrovanejších kultúrnych filmov, z ktorých sa väčšina zachovala. 

Okrem národopisných a krásno-slovenských titulov (Pod holým nebom, Leto pod Kriváňom), ktoré sú v istom zmysle pokračovaním plickovskej etno-tradície, hoc poňatej menej romanticky, istou žánrovou novinkou sú národohospodárske témy a ich dôraz na priemyselnú modernizáciu „zanedbávaného“ Slovenska (Vyrábame glycerín, Umelé vlákna). 

Časť nástupových filmov sa po vojne, po situačnej úprave (nový úvod, resp. komentár), premietala už pod hlavičkou Slovenskej filmovej spoločnosti. Ak týždenníky Nástup sa v zásade trezorovali, respektíve slúžili ako materiál k druhotnej exploatácii v archive-based kompilačných dokumentoch, demaskujúcich fašistický režim, národohospodárske kultúrne snímky poslúžili na iný účel – ako istá škola „budovateľskej“ propagandy, ktorej skúsenosť celkom plynule ďalej tradoval nový režim.