Respektující přístup ke šťastnému člověku

S Marvinom, hlavným protagonistom filmu Šťastný človek, sme sa prvýkrát stretli pred vyše desiatimi rokmi. Na naše prvé stretnutie si pamätám akoby to bolo včera. Cestovala som na študijný pobyt do švédskeho Štokholmu s mojim budúcim manželom. Na letisku nás v rade na batožinu zaujal mladý pár v našom veku. Marvinovho manžela Ivana sme poznali odkiaľsi z videnia cez známych. S Horvátovcami sme prehodili slovko-dve a vymenili sme si kontakt. Do Švédska sa na rozdiel od nás sťahovali natrvalo.

“Niečo, čo by malo dopad”

Usadili sa vo švédskom Göteborgu, narodili sa im deti, naštartovali kariéry. Následujúce roky sa pre nich vyvíjali očakávateľne. Až do Marvinovho coming out-u. Jeho transrodová identita bola pre mňa na jednej strane prekvapením, spočiatku sa priečila mojej vlastnej materskej skúsenosti. Marvin však nikdy nebol „stepfordskou paničkou“, pred každodennou rutinou unikal písaním gay erotickej literatúry a prekvapoval brilantnými postrehmi, ktoré búrali spoločenské konvencie.

Keď sme sa cez telefón rozprávali o jeho tranzícii, vyjadroval obavy z toho, ako zareagujú jeho najbližší. Popritom bol frustrovaný z prekážok, ktoré transľuďom kladie spoločnosť. „Rád by som spravil niečo, čo by malo dopad!“ naliehal (Marvin si to takto nepamätá a tvrdí, že iniciatíva bola na mojej strane). V tom čase som po premiére môjho dokumentárneho debutu hľadala novú tému. S „malou dušičkou“ som mu navrhla, aby sme o jeho ceste nakrútili film. Tak sa začal príbeh Šťastného človeka.

Intímny film s antropologickým zázemím

S producentmi Marošom Hečkom a Petrom Veverkom (Azyl Production) a s dramaturgičkou Majou Hriešik sme od začiatku vedeli, že chceme spraviť intímny film, v ktorom politicky nabitú tému tranzície rozmeníme na drobné cez každodenný život a vzťahy v rodine. Filip Čermák (Company F) a Hanka Kastelicová s Terezou Keilovou a Terezou Polachovou (všetky tri HBO MAX) našu perspektívu prijali.

Napriek tomu, že kontakt s filmárčinou som doma mala odmalička (môj otec je filmový režisér Miloslav Luther), profesionálne som sa jej chopila až ako čerstvo vyštudovaná sociálna antropologička. Toto spojenie mi vždy prišlo ako „prirodzené“, antropológia, rovnako ako dokumentaristika, vo svojej podstate vychádzajú zo záujmu o ľudí a ich životné príbehy. Antropologické zázemie mi však dalo špecifickú perspektívu a pri filmovaní prinieslo osobité výzvy. Je to najmä dôraz na etický rozmer filmovania, ktorý sa opiera o neustálu vnútornú reflexiu môjho pohľadu na zachytené udalosti a perspektívu mojich protagonistov v konfrontácii s akousi objektívnou realitou medzitým.

Dôležitým partnerom do diskusie bol pre mňa v tomto zmysle strihač Peter Harum, s ktorým som spolupracovala už na mojom predošlom filme. V strižni sme viedli dlhé debaty o tom, čo chceme filmom povedať, ako som jednotlivé nakrútené situácie vnímala ja a ako ich „číta“ on. S etickým rozmerom súvisí aj otázka zraniteľnosti protagonistov, ktorá je pri príbehu o transčloveku zvlášť citlivá.

„Divoká karta“

Projekt bol pomerne náročný aj z realizačného hľadiska. Časozberné zachytávanie každodennosti vyžadovalo opakované výjazdy malého štábu (kameraman Noro Hudec, druhá kamera-zvuk Michal Stašák a ja) do Švédska, ktoré skomplikovala pandémia. Z dramaturgického hľadiska sme popritom riešili, kedy náš príbeh ukončíme. Od začiatku som mala približnú predstavu, že počkám dovtedy, kým bude Marvinova fyzická premena viditeľná na filmovom plátne. Tento prístup sa ukázal ako šťastný – s postupujúcou tranzíciou a zosúladením svojho fyzického zjavu a sebavnímania našiel Marvin pocit naplnenia a vykryštalizovali sa aj vzťahy v rodine. Výsledný strih filmu veľmi posunula aj naša účasť na Dok.incubator-e so skvelým tútorom – strihačom Michaelom Nolletom a samozrejme debaty s dramaturgičkou Majou Hriešik.

„Divokú kartu“ počas tvorby filmu predstavoval Marvinov manžel Ivan. Pomerne skoro som si uvedomila, že je vo filme rovnocenne dôležitou postavou. Nechceli sme nakrútiť film výlučne pre LGBTQ+ komunitu. Príbehom sa snažíme osloviť aj ľudí z majority, ktorí zrejme budú empatizovať a identifikovať sa práve s Ivanom. Verím, že jeho hlboko rešpektujúci prístup k Marvinovi bude inšpiráciou pre široké publikum. Nakoniec, taká je podstata súdržnosti rodín, nech sú akékoľvek. Láska a rešpekt voči druhému. A o tom je film Šťastný človek.