Škola ako daňový úrad

Od debaty s názvom „Čo nás čaká v školstve a vzdelávaní?“, možno mnoho zo zúčastnených očakávalo konkrétne predstavy a postupy, ktoré sa v najbližšej dobe budú v školstve aplikovať. Napriek tomu sa diskurz jedného z programov Inšpiračného fóra 22. MFDF Ji.hlava zväčša pohyboval v rovine kritiky súčasnej podoby vzdelávacieho systému a jeho porovnávaniu so zahraničnými, zväčša fínskymi postupmi. Až v záverečnej polhodine pristúpil k návrhom, ktoré by súčasnú, nie príliš potešujúcu situáciu riešil. 

Moderátor Tomáš Feřtek, populizátor vzdelávania a okrem iného autor konceptu Auditu vzdelávacieho systému v ČR debatu otvoril krátkou bilanciou. Poznamenal, že sa v školstve od deväťdesiatych rokov mnoho zmenilo. Nie len, že sa zmenila jeho depresívna atmosféra, na žiaka sa začali klásť väčšie očakávania a jeho aktivita by mala byť väčšia ako aktivita učiteľa, naviac jeho vzdelávanie smeruje od čírych znalostí k budovaniu kompetencií.

Následne prevzala slovo Lenka Mikletičová a zahájila predstavenie diskutujúcich. Ako zakladateľka vzdelávacích kurzov „Jihlava mluví o vzdělávání“, v rozprave zastúpila skupinu angažovaných rodičov, Michal Pitín zas publikum zaujal svojimi skúsenosťami s aktívnou výučbou nie lien v ČR, ale i vo Fínsku, kde systém výrazne napomáha učiteľov vykonávať ich povolanie správne. Eliška Walterová, profesorka s tridsať ročnou praxou na pedagogickej fakulte, hneď v úvode predostrela svoju tézu, ktorá vychádza z jej výskumov z terénu, skúmajúcich modely súkromného doučovania a pridanej hodnoty školy. Ako predpokladá, v budúcnosti model školstva a školy pretrvá, tvorí totiž jeden zo základných pilierov spoločnosti. K svojmu prežitiu však potrebuje podporu celej spoločnosti. Predstavenie štvorice debatujúcich potom uzavrel Vladimír Burjan, bývalý slovenský pedagóg, v súčasnosti sa venujúci poskytovaniu vzdelávacích služieb školám, zároveň i šéfredaktor časopisu Dobrá škola.

Debatu otvorila otázka zmien, ktoré v školstve prebehli v posledných rokoch. Okrem rozmachu súkromných základných škôl, ktoré jasne ukazujú nedôveru rodičov v štátne vzdelávacie inštitúcie, padla reč i o samotnom systéme, akým školstvo zmeny prijíma. Tie sa totiž vyznačujú svojou nekoncepčnosťou a nadhodilosťou, spôsobom „hasíme to, čo práve horí“. Debatujúci sa zhodli, že systematický plán zmien v súčasnej dobe neexistuje tak v Česku, ako na Slovensku. Podľa výskumu Walterovej sa zmenili taktiež samotní žiaci. Hoci majú už pred nástupom do školy značne vyššie predpoklady pre úspechy napríklad v matematike, ich sociálne schopnosti radikálne klesli. Z pozitívnych zmien zaznela vybavenosť škôl, jednotlivých učební a celkové prostredie vzdelávacích inštitúcií. Pochvala padla aj na adresu výučby prvého stupňa základných škôl a jeho autonómiu. Druhý stupeň však už debatujúci pomenovali ako najproblematickejší, do značnej miery i z dôvodu nesúdržnosti učiteľov.

V súvislosti s pomenovaním slabých miest súčasného školstva padla kritika na absenciu akéhokoľvek konceptu štandardu učiteľa pre súčasnú školu, čiže absencia referenčného rámca. Opomenuté nezostalo ani podfinancovanie profesie učiteľa, s tým samozrejme taktiež spojený nezáujem skutočne kompetentných ľudí vykonávať túto činnosť. Táto situácia vyúsťuje do faktu, že na pedagogickú fakultu sa dostane takmer každý, no len malá hŕstka absolventov (nehovoriac o tom, že sa nejedná o tých najnadanejších) skutočne pracuje v tomto odvetví. Taktiež praxe študentov pedagogiky sú až príliš krátke na zistenie ich skutočných kompetencií. Ako problém diskutujúci vidia i nedôveru a nízky kredit učiteľa ako autority v očiach verejnosti.     

Reč prirodzene prešla ma systém školstva vo Fínsku, ktorý je považujúci za jeden z najefektívnejších v Európe. Jeho najsilnejšie stránky, ako poznamenal Michal Pitín, súvisia okrem iného so stopercentnou dôverou učiteľovi a v kvalitnom vzdelaní vyučujúcich, ktoré je do veľkej miery elitné a pri prijímacích skúškach preveruje pedagogické schopnosti adepta na štúdium. Učitelia sú naviac pravidelne doškolovaní, pričom je braná do úvahy i ich psychická pohoda. S tým úzko súvisí samotné rozloženie vyučovacieho rozvrhu. To odpovedá potrebám a možnostiam dieťaťa, strieda praktické hodiny s teoretickými, na učiteľa pritom myslí dĺžkou prestávok medzi hodinami. Najkratšia trvá pätnásť minút, slúži na aktívny odpočinok pedagóga, ktorému s prípravnými prácami na ďalšiu výučbu pomáha asistent. Žiaci tento čas trávia na školskom dvore, kde sa dostatočne fyzicky vyčerpajú a prekysličia mozog na to, aby sa mohli celú vyučovaciu hodinu sústrediť.  Tento systém očividne funguje a je pre naše školstvo inšpiráciou, debatujúci však súhlasia, že nie všetky zmeny sú prenosné naprieč štátmi a prosté napodobňovanie a zavádzanie nesystematických zmien podľa tohto modelu môže taktiež výrazne uškodiť. 

Debatu zavŕšili návrhy diskutujúcich na vylepšenie súčasnej situácie. Zhodli sa, že zmena musí nastať nie len na rovine celoštátnej, ale i v jednotlivých školách a prístupoch pedagógov. Tí by mali deti motivovať, chváliť a rozvíjať ich nadanie. Lenka Mikletičová vidí riešenie aj v sprístupnení možnosti učiť aj osobám tomu kompetentným vedomosťami, pričom nemusia mať nutne i pedagogické vzdelanie. Eliške Walterovej chýba vízia spoločnosti a človeka budúcnosti, od ktorej by sa mala odvíjať aj vízia školstva. 

Hoci sa debatujúci snažili vniesť do diskurzu i optimizmus a možné riešenia, uvedomujú si, že v súčasnosti nie sú tým, kto má rozhodujúce slovo. To má totiž štát. Riadi však školstvo nie ako službu žiakom a ich rodičom, ale ako službu jemu samému. Podobne, ako riadi daňový úrad. Deliť sa o ňu je ochotný maximálne s priemyslom, pre ktorí žiakov pripravuje. A práve to je základným problémom, s ktorým české školstvo bojuje a bez jeho vyriešenie bude každý pokus o zmenu len pokusom, v najlepšom prípade len čiastočným a zanedbateľným úspechom.